Posledná stovka

Keby som nasledujúce ráno nenaskočil na bicykel, už by to aj bolo divné. Navyše v takom počasí. Ako za odmenu vyšlo slnko a nie iba tak akože vykuklo spoza mrakov. Normálne modrá obloha a len ľahkí vetrík. Žeby leto? Z Dingle townu viedla príjemná asi šesťdesiat kilometrová vidiecka cestička až po mesto Kilarney. Plánov bolo viac. Rozhodol som sa pre prejazd národným parkom, čo bolo oficiálne naplánované až o deň neskôr. Ibaže v mojom súkromnom itinerári svietil dovtedy nejasný, ale veľmi lákavý program. Výstup na najvyššiu horu Írska. Tá motivácia ma hnala vpred do spojenia dvoch etáp s celkovou dĺžkou zase cez 120 kilometrov. O dvanástej som sa na pešej zóne v Kilarney skvele naobedoval a stále za slniečka pokračoval k jazeru Loungh Leane. Pokojná hladina a nad ňou skalnaté zuby hôr. K tomu úžasne zelená hora. Ešte tak čistinka s jeleňom a bol by to gýč ako vyšitý. Pohoda dňa skončila tesne pred posledným priesmykom na celej trase krížom cez Írsko. Gap of Dunloe však nik neohlasoval ako čosi strašidelné. Radšej som však myslel na najhoršie. Ak by sa opakoval scenár z prejazdu Connor passu musel by som športový výkon výrazne častejšie kúskovať.

Pod nástupom ma zastavila trojica nemeckých cyklistiek. „Nie, je to v pohode,“ upokojoval som ich a trochu aj seba. „To je len pár kilometrov do mierneho stúpania. V pohode to zvládnete,“ povzbudil som germánske slečny a dupol o pedálov. „Uvidíme sa hore,“ zakričal som namiesto pozdravu a tajne dúfal, že to bude naozaj tak, ako som vravel. Cesta bola úzka, prázdna a skutočne výrazne ľahšia ako najslávnejší priesmyk smaragdového ostrova. Ani som sa nezbadal a bol som hore. Navyše vďaka stále slnečnému počasiu ako bonus neuveriteľná vyhliadka. Sediac na kameňoch som hlasno povzbudzoval nemecké trio, ktoré na seba nedalo dlho čakať. Návrat do civilizácie nepovoľoval rýchlejší zjazd akoby som možno chcel, lebo uzučká cesta bol plná koňských povozov s turistami. A navyše aj a dokonale obsratá...

Na strechu

Večer ma chalani v Golden Nugget pube lámali na okruh Ring of Kerry. Niečo ako Slea Head road. Ibaže s dĺžkou 174 kilometrov. Tak to nie. Naviac môj cieľ bol aj tak kopec. Trochu zabudnúť na bicyklovanie a pozrieť sa na strechu Írska. Od majiteľa kempu som zohnal špeciálnu mapu národného parku a rozplánoval výstup na Mt.Carrantouhill. Má síce len 1058 metrov nad morom. Ibaže stúpa od mora a naviac najmä v závere. Tri štvrtiny turistického chodníka sú takmer do nebadateľného kopčeka, no záver je doslova lezenie. Pôvodne plánové parkovisko som musel odrieknuť, lebo na príjazdovej ceste hliadkoval doberman. Normálne som šiel okolo jedného domu a on vybehol z brány. Ale nie pokojne. S penou okolo papule a šprintom k môjmu lýtku. Sotva som sa stihol otočiť a doslova si zachrániť kožu. Na šťastie bola aj variant B. Bicykel som zamkol o plot jedného farmára a ten ma aj nasmeroval. Tam totiž chodí málo turistov a značenie je viac ako úbohé. Nemať zo sebou tú mapu tak možno blúdim dodnes. Trvalo to sotva hodinu. Obehol som dve malé jazierka a v diaľke sa objavila akási skalná stena. Nepredpokladal som až tak náročný terén. Jediná možná cesta totiž vedie žľabom občasného vodopádu.

Mokré skaly, blato a iba sem tam nejaká rastlinka. Na 500 dĺžkových metroch na mňa čakalo prevýšenie viac ako 350 metrov. Hore to občas nešlo a dole sa nedalo. To ma inak napadlo ako prvé. Riešenie problému zostupu som však zatiaľ do hlavy nevpúšťal. Liezol som ten kúsok skoro hodinu a bol som rád že som rád. Cestou ma nestretla jediná značka a vrchol sa navyše schoval do hustej hmly. Záverečné metre po relatívne normálnom teréne sa síce šli príjemnejšie ako po mokrej skale, no pre zmenu som nevidel na krok. Najvyšší bod smaragdovej krajiny som dosiahol okolo jeden. Obrovský kríž ho prezradil aj napriek hmle. Zbytočne sa tam zdržiavať nemalo význam. Počasie malo tendenciu sa ešte viac zhoršovať a to ma hnalo dole. Ibaže predstava kadiaľ okamžite prinášala aj otázku ako. Podľa možností čo najopatrnejšie. Preto celkom logicky trval zostup o hodinu viac ako výstup. Keď som opäť sadol na bicykel mal som pocit, že nijaká cyklistická etapa ešte nebola taká náročná ako práve turistika na Mt. Carrantouhill.

Od mora k moru

Ani sa to nezdalo a bola pred nami záverečná etapa. Väčšina už mala všetkého pomerne dosť, ale zopár fanatikov ako ja sme pokračovali vlastnými silami. Navyše od poslednej etapy ma nedokázal odradiť ani hustý lejak. Bolo mi to jedno. Vidina dojazdu do prístavu v Corku dodávala dávno stratenú energiu. Prefrčal som cez Kilarney a okolo desiatej nabehol na hlavnú cestu smer Cork. Tabuľa oznamovala ľahkých 87 kilometrov. Po toľkých stovkách ma napadlo jediné. Tak málo. Profil cesty vyzeral fajn, kvalita asfaltu tiež a tak som zaberal čo to dalo. Dážď striedalo slnko a vietor sa chcel tiež rozlúčiť. Mohol však aj dúchaním od chrbta. Po asi polovici cesty, tesne pred mestečkom Macroom sa oblaky potrhali a silnejúci vietor ukázal, že môže vie aj pomáhať. Slnko ma dokonca po pár minútach dokonale vysušilo a rozhodol som postupovať bez prestávky. Cork 14. Tá tabuľa vyzerala nádherne. Teda v mojich očiach, lebo inak bola úplne rovnaké ako všetky ostatné. Priemyselný park, obytná zóna a potom už iba informácie o smere na centrum. Áno, zvládol som to. Nebolo to samozrejme žiadne veľké hrdinstvo, ale zaručene prekonanie samého seba. V nohách 760 kilometrov z Westportu až do Corku.

 

Vypálená odmena

Záverečnou čerešničkou na torte bola prehliadka paliarni whisky v Midletone. Na bráne nás privítala teta v decentnom kostýme a celý čas sa o nás príkladne starala. Najskôr pustila akési video o histórii a výrobe pre Írov tiež tradičnej pálenky a nemohla chýbať ani ukážka dobovej výroby. Staré technológie, obrovské destilačné súpravy a dokonca aj najväčší destilačný kotol na svete. Írska hnedá pálenka je skutočne iná ako slávnejšia Škótska. Zásadnou rozdielnosťou je až trojitá destilácia a najmä pálenie na drevenom uhlí. Preto chutí o čosi jemnejšie. Tetuška sa snažila zaujať výkladom príbehu zakladateľa podniku, no to sme už vo vzduchu cítili degustáciu. Na záver zaujímavej, ale zbytočne dlhej prednášky požiadala o troch dobrovoľníkov. Okamžite som mal ruku hore. Nikdy sa nehlásim na podobných miestach za testovacieho panáka, ibaže v paliarni som sa nič zlé očakávať nedalo. Náplň práce odvážneho tria, bola jasná okamžite po vchode do poslednej miestnosti. Bar pôsobil veľmi útulne a na jednom stole nás už čakalo zopár pohárikov. Mali sme degustovať a uhádnuť škótsku, írsku a americký bourbon. Farba, vôňa, ale najmä chuť. Úspešne som trafil a odmenou bol certifikát kvalifikovaného degustátora whisky. Pribalená fľaša potom garantovala veselšiu cestu z nádherne zeleného ostrova až domov. Bicyklom? Dajte pokoj...

< STRANA 4