Zdrhnutý autobus

Večer sme sa s Liz rozhodli pre miestnu špecialitu. Grilovaný špíz z klokana. Mäso bolo fantasticky šťavnaté a ťažko tú chuť k niečomu prirovnať. Pri pive nás potom napadlo, že Uluru bude možno krajšie pri východe slnka. K obrovskej skale, ktorá bola ešte včera červená sme dorazili tesne pred svitaním. Bola však celkom čierna. Liz pridala do kroku ale ja som si vychutnával zmeny farby a kvôli foteniu som zostal na konci skupinky. Za mnou šla už len jedna Japonka a mladučká Nemka ktorej rodičom ešte nadávali do dederónov. V kľudnom tempe som odpochodoval celých dvanásť kilometrov dookola celej skaly. Až na hlavné parkovisko, kde však náš autobus už nebol. Aj sa mi zdalo, že ho vidím odchádzať. Ibaže som si niečo také vôbec nepripúšťal. Vyzeralo to ako vtip skrytej kamery. Dievča z krajiny vychádzajúceho slnka plakalo o život, ale jej angličtina bola na úrovni druhej lekcie pre začiatočníkov. Nič sme jej nerozumeli. Berlínčanka sa asi iba tvárila, že sa nič nedeje a vo svojej koži som nebol ani ja. Fotoaparát, pas, letenka a peniaze. To bolo všetko čo som mal pri sebe. Ostatné v autobuse, ktorý bol ale dávno fuč. Poludnie bolo na spadnutie a bez vody sa na ostrom slnku uprostred púšte dlho vydržať nedá. Hliadkujúci strážca parku nás zaviezol do infocentra, kde mali aj telefón. Pracne sme sa napojili na centrálu dopravnej spoločnosti Greyhound v Adelaide a oni začali pátrať vysielačkou po našom vodičovi. Ozval sa po hodine, ibaže už bol mimo národného parku Uluru. Vôbec ho netrápilo, že nemá troch z dvanásťčlennej skupinky turistov...

Správca nás zaviezol do kempu a jeho kolega šiel pátrať po stratenej batožine. Šoféra dobehol a veci priviezol tesne pred zotmením. Mne na šťastie všetky. Nemke chýbala malá nepodstatná taška s jedlom. A Japonka? Dodnes netuším či mala všetko, ale stále vravela iba arigato, arigato. Ďakovala za všetko a asi bola rad, že má aspoň čosi. Dobrodružstvo zdrhnuté autobusu však spôsobilo, že som z môjho zoznamu musel škrtnúť obhliadku skalnej formácie Katja Tuta, čo je niečo podobné ako Uluru. Ibaže tie skaly sú rozlámané. Malou náplasťou bol fakt, že Olgas, čo je belošský názov tohto susedného zoskupenia bolo možné pozorovať aj od Uluru. No a absenciu som zahlásil aj v Kráľovskom kaňone. Našu skupinku sme dobehli iným autobusom iba kúsok od ťavej farmy na druhý deň. Liz nám cestou späť do Alice Springs vysvetľovala príbeh strateného autobusu z opačnej strany. Šofér vraj pozrel na hodiny a nič ho nezaujímalo. Nepočítal svoje ovečky, iba naštartoval a šiel.  

Konečne v teple

V Alice Springs sme spoločne s Liz šli spolu až štyrikrát taxíkom. Zaujímavé bolo, že na identickej trase zo stanice na hotel chcel každý šofér úplne inú sumu. Žeby bol rozdiel v konkurenčných spoločnostiach tak výrazný? Usadili sme sa na zaprášenej stanici a čakali na pristavenie autobusu. Môj posledný dlhý presun. Pôvodne som mal lístok rozdelený na dve etapy s prestávkou v Tennant Creek. Ibaže ma viacero domácich ako aj niekoľko cestovateľov v opačnom smere odradilo. Vraj urobím lepšie ak pôjdem rovno do Darwinu a venujem viac času napríklad národnému parku Kakadu. Liz na tom bola podobne. Prach pred stanicou sa rozvíril a k dispozícii boli dva autobusy. „Ten druhý ide do Townswillu,“ vysvetľoval správca malej plechovej stanice. To mesto je na východnom pobreží a cesta z Alice trvá viac ako 40 hodín. Okamžite som bol pokojnejší. „Je to v pohode, oni cestujú ešte ďalej ako my,“ smiala sa Liz a akoby mi čítala z duše. Keď som však tesne za mestom zazrel tabuľu Darwin 1550 mal som aj tak dosť. Vyzeralo to hrozivo. Po dvoch filmoch a troch zastávkach ma premohla únava. Prebral som o siedme ráno, keď boli na pláne raňajky. Stáli sme v mestečku Katherine. Vystúpil som von a z púštneho zlozvyku som si vzal aj mikinu. Raná bývali doteraz chladné.... „Vitajte v trópoch,“ kričal vysmiaty pumpár. Na teplomere už z rána veselo nad +30°C a takmer 95% vlhkosť.

V mori sa nedá

Darwin nie je ani náhodou taká obyčajná austrálska klasika. To mesto je úplne iné. V parku na kolonáde obrovské kokosové palmy a kopec inej tropickej buriny. Vybral som sa pešo k Arafurskému moru. Rovno na Mindel beach. Nebolo to ani ďaleko, ale v tej klíme som však stihol vypiť dve fľaše citrónovej vody a dokonale sa spotiť. Na pláži boli asi traja ľudia. Žeby zlé počasie? Žiaľ, problém bol skôr pod hladinou.

Čo sa týka kúpania je na tom severná Austrália pomerne zle. More je krásne a celoročne dokonale zohriate. Ale kto by sa kúpal medzi medúzami? Najmä ak ide o špeciálne kusy smrteľne jedovatých slabo viditeľných potvor, ktorých je v mori niekoľko miliónov. Bolo jasné, že Arafurské more asi nevyskúšam.  

Cestovateľská párty

Nočný život v tropickom Darwine je rovnaký ako v každom teplom zaliatom meste na svete. Všetko živé čaká na západ horúceho slnka. Ja som sa pol dňa vyvaľoval pri bazéne a až večer mi volala Liz. Zapadla v malej reštike na nákupnej triede. Mala tam nejakú ženskú prísediacu. Baby sa potrebovali vykecať. Tak som sa pridal až neskôr. O šiestej dopravil priamo k môjmu lehátku istý Vietnamec pojazdný bufet s ponukou štyroch orientálnych jedál. Komplet večera za päť dolárov. Navyše pivo v cene. Dievčatám som zavolal až po ôsmej. To už stihli prebrať úplne všetko. Dávno už bola tma a vo VIP Clube na Mall street práve začínala cestovateľská párty. Darwin je totiž mesto, kde mnohí začínajú a mnohí končia svoju austrálsku púť. Ja som však ešte nekončil. Iba obrazne. Ale prešiel som krížom cez kontinent a to bolo treba osláviť. Odjazdové nálady som si ešte nepripúšťal. Hluk reprodukovanej hudby nás dokonale naviedol na miesto činu. Podnik natrieskaný cestovateľmi, ktorí sa na pár dní zastavili v Darwine. Úžasná zmeska ľudí z celého sveta. Zo strednej Európy som však nestretol nikoho.

< STRANA 9