Cestný vlak

Púštny večer býva chladný. Sedeli sme na terase a debatovali o útrapách potulných cestovateľov. Angličanka Liz, Nemka čo zmeškala kvôli futbalovej párty ranný autobus na sever a Roman s Barborou. Okrem československej dvojice vyrážame všetci spoločne skoro ráno zase na sever. Dvojica na medových týždňoch totiž mala svoje auto. Na nás čakal autobus. Zistil som, že tie dve baby majú rovnaké rezervácie na autobusové linky smerom na sever ako ja. Bude veselo až po Darwin. Dlho sme však nedebatovali, bolo dobré si aj trochu pospať.

Pedro nás o piatej ráno zaviezol na zaprášenú stanicu, kde už čakal na vlas rovnaký autobus z akého som včera vystúpil. Asfaltka zarezaná do púšte ako bikiny do ženského zadku. Takého dobre vyopaľovaného, červeného... Pokúšal som sa  zaspať. Veď v Alice Springs budeme až popoludní. Autobus bol plný aborigéncov a po prvú prestávku som si naozaj zdriemol. Ten smrad by uspal asi každého. Zastavili sme na odpočívadle v mieste, odkiaľ bola najbližšia dedina vzdialená zhruba sto kilometrov. Vystúpil som von, v malom bufete kúpil kávu a Liz si vzala džús. Sadli sme na malú terasu a nad hlavami nám zúrivo škriekali obrovské papagáje. Do kávy som prihodil kocku cukru, keď zrazu Liz akoby skamenela. V momente sa stala verným obrazom svojho priezviska Fish. Obaja sme v nemom úžase sledovali príchod kamiónu, ktorý tam nik nenazve inak ako Road train, čiže cestný vlak. Obrovská kabína a za ňou štyri návesy. Celé monštrum malo asi 70 metrov. Také čosi môžete šoférovať jedine na Stuart highway. Ten náš prvý na vlastné oči spozorovaný, bol ozvláštnený aj nákladom. Na korbe mal ťavy. Samozrejme, že koráby púšte ani náhodou nepatria medzi klasické austrálske zvieratá. Ibaže paradox sa stal skutočnosťou. Austrália je dnes jedinou krajinou sveta, kde žije ťava voľne v prírode. „Bola sem privezená z Arábie. Pustili ju do púšte a dnes ich žije na divoko viac ako 200-tisíc. Najskôr sme organizovali poľovačky, ale ukázalo sa, že Arabi zaplatia čokoľvek za zdravý kus odchovaný divočinou. Používajú ich na zlepšovanie genetického fondu vlastných stád,“ vysvetľoval záhadu pri susednom stole sediaci farmár Mitch. Vrátali sme sa na tie nepríjemné anatomické sedadlá a ja som už po káve zaspať nedokázal. Navyše na sedadle predo mnou hviezdilo extrémne neposlušné asi dvojročné aborigénske dieťa. Čo robilo s mamou, bola zábava sledovať. Kmásalo ju za vlasy, naťahovalo uši, nos a čo ja viem čo ešte. Po asi hodine jazdy sme zastali na prašnej odbočke. Domorodci vyskákali, pobrali svoje nadrozmerné tašky, deti a odkráčali kamsi do púšte. V autobuse zostal už len nuda a smrad. Cesta do Alice Springs však ubehla rýchlo. Taxíkom do hostela a potom krátka prechádzka po vraj najnebezpečnejšom meste celej krajiny. „Máme najviac policajtov na počet obyvateľov na svete. Aj tak je to málo,“ vysvetľoval náš šofér. Takmer dvetisíc uniformovaných mužov má v mestečku s asi 20-tisíc obyvateľmi stále práce vyše hlavy. Najmä s domorodcami.

Dostihy

Večer sme sedeli v malom bare a rozoberali nasledujúci presun k červenej skale Uluru. Vydržali sme sotva do polnoci. Naša nemecká spolucestovateľka Melánia ešte zostala. „Veď sa uvidíme ráno,“ pozdravili sme s Liz dvojhlasne. Cez námestie, kde posedávalo pár domorodcom to bolo na hotel asi dvesto metrov. Počuť bolo iba otváranie a demolovanie plechoviek piva. Boli sme dvaja a tak si nás nevšímali. Melánia dopadla horšie. Ráno mala na oku monokel a na krku stopu akoby ju škrtili drôtom. Na izbu šla sama asi hodinu po nás. Úplne v centre mesta ju obskákali aborigénci a chceli peniaze. Všetky. Mala pri sebe len pár dolárov. Tak jej strhli retiazku a jednu vrazili. Vraj má nosiť pri sebe viac aby mohla rozdávať. Podľa recepčnej dopadla ešte pomerne dobre. Na dennom poriadku sú aj oveľa horšie prípady.

Prvá zastávka na ceste k hore Uluru bola na veľkej ťavej farme. Raz ročnej tam usporadúvajú najdôležitejšie dostihy roka. Samozrejme nie koňské. Liz vyskočila na ťavu a vyzvala ma na súboj. Šprint na 100 metrov. Naše cválanie však skôr pripomínalo boj o holý život. Obaja sme mali značné problémy udržať sa  v sedle. Najväčšia výhra bolo opätovné spojenie s pevnou zemou pod nohami. Cieľová fotografia nikoho z nás netrápila.  

Božská skala

„Je tam. Pozri,“ ukazoval som Liz spoza zaprášené okno na obrovský kus červenej skaly trčiaci do neba. Ide síce o turistický pupok Austrálie, ale to miesto má neuveriteľné vyžarovanie. Bola ešte ďaleko, no všetci sme stíchli. Na tej posvätnosti zrejme čosi bude. V poverách sa vraví, že na vrchole Uluru bývajú hadí muži. Akési božstvo aborigénskeho národa. Zaparkovali sme v turistickom centre Ayers Rock Resort, ale o pár minút sme pokračovali ku skale, ktorej nad povrch zeme trčí sotva tretina. Až v momente, kedy som stál na dosah tej opachy sa moje predstavy ukázali ako značne skreslené. Pamätal som si ju ešte z detstva. Z obrázku, ktorý bol v žuvačke Bajo. Mal som asi osem rokov a tam bol nakreslený. Najväčší monolit na svete. V prvom rade som nevedel čo to je monolit a následne som ho márne hľadal na mape. Nedôverčivo som zapochyboval, či niečo také vôbec existuje. Až o veľa rokov neskôr som videl prvé fotografie. Na nich pôsobil úžasne kompaktne. Ibaže vždy šlo o zábery z takzvanej strany západu slnka. Preto vyzerá na všetkých fotkách rovnako. Realita je iná. Nie horšia, ani lepšia. Len proste iná. Z každého uhla pohľadu je to čosi iné.

Masovka

Ide o hlavnú atrakciu všetkých cestovných agentúr a podľa toho to aj vyzerá. Pripravené majú dve parkoviská. Pre autá a pre autobusy. Obe boli beznádejne preplnené. My sme nepatrili k organizovanej skupine a tak nás šofér vyložil na konci odstavnej plochy. Toľko autobusov som naposledy videl v zlatej ére Agrokomplexom v Nitre na hlavnom záchytnom parkovisku kúsok od nášho paneláku. No hrôza. Tie lepšie spoločnosti mali obsadené stoly zakryté obrusom. Na ňom šampanské, jahody ešte niečo pod zub. Japonci sedeli na lavici ako v kine. Popíjali bublinkové víno a cvakali fotoaparátom tri zábery za sekundu. Lepši pohľad si nehľadali. Stačil im ten čo dostali v cene výletu. Mnohí sa ani nezdvihli z lavice. Radšej som si ten ruch nevšímal a sústreďoval sa iba na Uluru. Pri zmene svetla tá skala naozaj nemá chybu. Odpratal som sa na bok mimo masových skupín. Spoza jednej pieskovej duny som si uchmatol trochu súkromia a vychutnal si jedinečnú atmosféru toho miesta. Lebo ona tam aj napriek komerčnému úderu do srdca kedysi nedotknutej prírody stále je. 

< STRANA 8