home
cestopis
                                                                                                                            

BULHARSKO – MACEDÓNSKO – ALBÁNSKO –
ČIERNA HORA – BOSNA A HERCEGOVINA –
CHORVÁTSKO:
 
Návrat na Balkán
                                                 
Prejdi na stranu 1 - 2 - 3 - 4 - 5 - 6 - 7
- 8 - 9 - 10 - 11 - 12 - 13 - 14 - 15 - 16


Kedysi Čekoslovákia

„Tu sa otáčam. Drž sa a dávaj si pozor,“ vyhodil ma asi 100 metrov od spustenej rampy. Vzal si svojich desať eur a prudkým odpichom zmizol v kúdole prachu. Pred hranicou parkoval strašidelne vyzerajúci kamión, naložený hrdzavými vrakmi. Z plechovej búdy vykukla dvojica colníkov, ktorí sa ma mňa evidentne tešili. Tváril som sa neutrálne. Fotoaparát som pre pokojnejšiu atmosféru stretnutia s ozbrojenou hliadkou nechal v batohu a predstúpil pred prísne sa tváriaceho albánskeho pasového kontrolóra. „Slovákia,“ podal som mu môj cestovný doklad so zreteľným vyslovením krajiny môjho pôvodu. „OK, ďakujem za informáciu,“ takmer mi vyrazil dych dokonalou angličtinou fúzatý chlap v zaprášenej uniforme s orlicou na výložke. „Som turista na dovolenke. Pozriem sa do Tirany, potom pôjdem k moru do mesta Durres a pokračovať budem cez Skadar ďalej do Čiernej hory. Na Slovensko letím z chorvátskeho Dubrovnika,“ vysypal som stručný plán mojej cesty a ukázal nachystaný rezervačný kód, ktorý vystriedal v nízkonákladovej leteckej doprave papierové letenky. „To je v poriadku. Potrebujem len, aby si zaplatil vstupný poplatok 10 eur a môžeš pokračovať v ceste,“ dodal colník a ja som bez protestovania vytiahol dve pokrčené šedé päť eurové bankovky.

Ochranca štátnej hranice sa však akoby zasekol. Ešte raz si ma premeral, pozrel do zožltnutého zoznamu na stene a víťazoslávne zvolal. „Tak Slovákia. Nie Slovenia,“ opravil sa nahlas sám a ja som iba uznanlivo pokýval hlavou. „Takže kedysi Čekoslovákia,“ pokračoval v objaviteľskej úvahe. No stále nebolo jasné o čo ide. „No nechaj si tie peniaze. Slovákia sú friends, Slovákia sú free,“ dodal colník. Vyšiel von a odprevadil ma až ďaleko za čiaru. „Vieš, platia všetci. No Vy, Česi a Poliaci máte vstup zadarmo,“ povysvetľoval záhadnú príhodu až za colnicou fúzatý colník.

 

 


 
albansko
  
 
Albánsko. Na vstup netreba platiť žiadne poplatky.
 


Elbasan, Elbasan

„Stojte. Ešte tento pôjde s vami,“ zakričal chlap v uniforme na odchádzajúci Ford transit. Na streche mal kopu oceľových trubiek a a vyzeral viac ako opotrebovane. Naskočil som dnu, kde bolo okrem šoféra ešte asi päť cestujúcich. Skôr však vyzerali ako rodinka na výlete. „Do Tirany,“ informoval som vedúceho pri volante o smere mojej cesty. Mylne som si totiž myslel, že táto dodávka pôjde tam, kde budem chcieť ja. „Elbasan, Elbasan,“ zopakoval chlap na sedadle spolujazdca a potom ešte pridal mne zopár nezrozumiteľných albánskych slov. Narýchlo som zalistoval v múdrej knižke Lonely Planet a skontroloval mapu. Bol to smer na Tiranu a tak som upokojil. Veď prinajhoršom si tam presadnem do druhej dodávky a bude.

 

elbasan
 
        
Elbasan, Elbasan... 
  


Krajina bunkrov

Kdeže bulharské hory. Terén za hranicou bol výrazne hornatejší. Najvyšší kopec celého Albánska Golem Korab má 2 754 metrov nad morom, ale ani končiare v ostatných horstvách najchudobnejšej krajiny v Európe nemajú o moc menej. Lenže už po prvých desiatkach metrov po katastrofálnej ani neviem či vôbec asfaltke som viac ako vrcholky stále zasnežených hôr sledoval bunkre. Stovky bunkrov. Albánsko má totiž najviac podzemných vojenských krytov na počet obyvateľov na svete. Že načo? Nuž v čase, kedy sa sovietska armáda aj za pomoci ostatných vojsk vtedajšieho východného bloku rozhodla v roku 1968 oslobodiť Československo vystúpilo Albánsko demonštratívne z Varšavskej zmluvy. To však bolo v čase zúriacej studenej vojny viac ako riskantné. „My sa ubránime,“ presviedčal vtedy svoj ľud vodca komunistický vodca krajiny Enver Hodža. Rok predtým stihol vyhlásiť prvý ateistický štát na svete a pochopiteľne uzamkol nielen kresťanské či pravoslávne kostoly, ale aj mešity.

Ale na obranu pred zlými Rusmi a ešte horšími Američanmi bolo treba viac. A tak sa začali budovať bunkre. Albánsko sa tak v priebehu nasledujúcich rokov začalo podobať na ementál. Všade samá diera. Krytov s viditeľnou betónovou kupolou totiž postavili takmer 800-tisíc. Pri prepočítaní na počet obyvateľov dostanete výsledok, že jeden betónový kryt vychádza v priemere na štyroch Albáncov

     






bunkre

 
      Bunkre. V Albánsku ich sú státisíce.  

 

Veksláci

„Elbasan, Elbasan,“ opäť opakoval šofér svoju konečnú stanicu a v tom som zbadal tabuľu s rovnakým nápisom. Po pár minútach sme zastali na kraji cesty a ja som si až vtedy spomenul, že som sa zabudol spýtať na cenu. „500 Lekke,“ automaticky odpovedal šofér a jeho rýchle vypovedanie želanej sumy dávalo tušiť, že neklame a nešpekuluje. Lenže kde by som tak asi tie ich Lekke vzal. „Mám len euro,“ vytiahol som na svetlo sveta bledomodrú dvadsať eurovú bankovku. Nemal som tušenie, koľko vlastne je 500 Lekke a už vôbec aký je oficiálny kurz. Ako sa na slnku zablysla tvrdá mena, obkolesila ma skupina vekslákov. Ten najaktívnejší mi vzal dvacku bez opýtania z ruky a z guče umastených bankoviek, ktoré mal v ľavej ruke odpočítal takmer 2500 Lekke. Takže cesta od hraníc až do Elbasanu stála asi štyri eurá. Šoférovi som podal požadovanú sumu aj s tringeltom 100 Lekke a on zatiaľ zohnal druhý mikrobus. „No Tirana, Gracen. Tirana next bus,“ vysvetľoval lámavou angličtinou itinerár mojej cesty. Začínal som tomu rozumieť. Každý mikrobus totiž jazdí iba na kratšiu trasu do okolitých dedín. A dlhšie trasy obhospodarujú veľké autobusy. Jazdia však len občas a nie všade. Takže dodávková doprava ovládla krajinu. Jedinou nevýhodou je fakt, že na ceste dlhej 120 kilometrov musíte trikrát prestupovať.


 
vekslaci 
 
   
  Veksláci. Bežná súčasť nielen centra Tirany.

< STRANA 7

 
STRANA 9 >