Kedysi Čekoslovákia

„Tu sa otáčam. Drž sa a dávaj si pozor,“ vyhodil ma asi 100 metrov od spustenej rampy. Vzal si svojich desať eur a prudkým odpichom zmizol v kúdole prachu. Pred hranicou parkoval strašidelne vyzerajúci kamión, naložený hrdzavými vrakmi. Z plechovej búdy vykukla dvojica colníkov, ktorí sa ma mňa evidentne tešili. Tváril som sa neutrálne. Fotoaparát som pre pokojnejšiu atmosféru stretnutia s ozbrojenou hliadkou nechal v batohu a predstúpil pred prísne sa tváriaceho albánskeho pasového kontrolóra. „Slovákia,“ podal som mu môj cestovný doklad so zreteľným vyslovením krajiny môjho pôvodu. „OK, ďakujem za informáciu,“ takmer mi vyrazil dych dokonalou angličtinou fúzatý chlap v zaprášenej uniforme s orlicou na výložke. „Som turista na dovolenke. Pozriem sa do Tirany, potom pôjdem k moru do mesta Durres a pokračovať budem cez Skadar ďalej do Čiernej hory. Na Slovensko letím z chorvátskeho Dubrovnika,“ vysypal som stručný plán mojej cesty a ukázal nachystaný rezervačný kód, ktorý vystriedal v nízkonákladovej leteckej doprave papierové letenky. „To je v poriadku. Potrebujem len, aby si zaplatil vstupný poplatok 10 eur a môžeš pokračovať v ceste,“ dodal colník a ja som bez protestovania vytiahol dve pokrčené šedé päť eurové bankovky.

Ochranca štátnej hranice sa však akoby zasekol. Ešte raz si ma premeral, pozrel do zožltnutého zoznamu na stene a víťazoslávne zvolal. „Tak Slovákia. Nie Slovenia,“ opravil sa nahlas sám a ja som iba uznanlivo pokýval hlavou. „Takže kedysi Čekoslovákia,“ pokračoval v objaviteľskej úvahe. No stále nebolo jasné o čo ide. „No nechaj si tie peniaze. Slovákia sú friends, Slovákia sú free,“ dodal colník. Vyšiel von a odprevadil ma až ďaleko za čiaru. „Vieš, platia všetci. No Vy, Česi a Poliaci máte vstup zadarmo,“ povysvetľoval záhadnú príhodu až za colnicou fúzatý colník.

Elbasan, Elbasan

„Stojte. Ešte tento pôjde s vami,“ zakričal chlap v uniforme na odchádzajúci Ford transit. Na streche mal kopu oceľových trubiek a a vyzeral viac ako opotrebovane. Naskočil som dnu, kde bolo okrem šoféra ešte asi päť cestujúcich. Skôr však vyzerali ako rodinka na výlete. „Do Tirany,“ informoval som vedúceho pri volante o smere mojej cesty. Mylne som si totiž myslel, že táto dodávka pôjde tam, kde budem chcieť ja. „Elbasan, Elbasan,“ zopakoval chlap na sedadle spolujazdca a potom ešte pridal mne zopár nezrozumiteľných albánskych slov. Narýchlo som zalistoval v múdrej knižke Lonely Planet a skontroloval mapu. Bol to smer na Tiranu a tak som upokojil. Veď prinajhoršom si tam presadnem do druhej dodávky a bude.

Krajina bunkrov

Veksláci

„Elbasan, Elbasan,“ opäť opakoval šofér svoju konečnú stanicu a v tom som zbadal tabuľu s rovnakým nápisom. Po pár minútach sme zastali na kraji cesty a ja som si až vtedy spomenul, že som sa zabudol spýtať na cenu. „500 Lekke,“ automaticky odpovedal šofér a jeho rýchle vypovedanie želanej sumy dávalo tušiť, že neklame a nešpekuluje. Lenže kde by som tak asi tie ich Lekke vzal. „Mám len euro,“ vytiahol som na svetlo sveta bledomodrú dvadsať eurovú bankovku. Nemal som tušenie, koľko vlastne je 500 Lekke a už vôbec aký je oficiálny kurz. Ako sa na slnku zablysla tvrdá mena, obkolesila ma skupina vekslákov. Ten najaktívnejší mi vzal dvacku bez opýtania z ruky a z guče umastených bankoviek, ktoré mal v ľavej ruke odpočítal takmer 2500 Lekke. Takže cesta od hraníc až do Elbasanu stála asi štyri eurá. Šoférovi som podal požadovanú sumu aj s tringeltom 100 Lekke a on zatiaľ zohnal druhý mikrobus. „No Tirana, Gracen. Tirana next bus,“ vysvetľoval lámavou angličtinou itinerár mojej cesty. Začínal som tomu rozumieť. Každý mikrobus totiž jazdí iba na kratšiu trasu do okolitých dedín. A dlhšie trasy obhospodarujú veľké autobusy. Jazdia však len občas a nie všade. Takže dodávková doprava ovládla krajinu. Jedinou nevýhodou je fakt, že na ceste dlhej 120 kilometrov musíte trikrát prestupovať.

< STRANA 7