Odvážny plán

Cez internet som dopodrobna rozplánoval všetky možnosti vlakového prepojenia na trase Bratislava – Komárno – Komárom – Budapešť – Belehrad – Sofia – Bukurešť  - Arad – Békešská Čaba – Budapešť - Bratislava. Tri dni pred mojím plánovaným odchodom som stretol kamoša Mareka, rovnako postihnutého túžbou spoznávať cudzie kraje. Ako prvú dostal zákernú otázku, či bol v Belehrade v Sofii, alebo v hlavnom meste Rumunska. „Nie. zatiaľ nebol,“ povedal a tušil čo bude nasledovať. Sadli sme do prvej kaviarne a z tašky som vytiahol rozpis všetkých možností. Trochu to preštudoval a povedal, že ide.
Našou jedinou starosťou bolo, či to bude celé fungovať. Dôveryhodnosť niektorých z internetu stiahnutých informácii totiž nebola príliš vysoká. S improvizáciou sme však a boli na ňu z iných ciest dostatočne pripravený.       

Taxíkom cez hranice

Na peróne číslo 4 bratislavskej hlavnej stanice nás oboch hneď na štarte vlakovej odysey šokovala súprava štyroch pospájaných motorových vozňov. Tajne sme dúfali v omyl, ale bol to on. Osobný vlak do Komárna. Obava o kvalitu balkánskych vlakov prišla skôr ako sme čakali. A nakoniec sa ukázalo, že to bol suverénne najhorší vlak na celej trase vôbec. Úvodné kilometre ubiehali skvele a za presné dve hodinky sme stáli pred stanicou v Komárne. Ale tam ani nohy. Kdeže taxík. Iba vďaka mobilným informáciám som dostal kontakt na miestnu taxi službu a jeden z jej pracovníkov nám zaparkoval tesne pri nohách o necelých desať minút. „Na hranice,“ nadiktoval som smer a s Marekom pokračoval v debate o čase odchodu druhého vlaku do Budapešti. „Môžem vás zaviesť až pred maďarskú stanicu, cena je skoro rovnaká,“ potešil nás šofér.

Smer Balkán

Komáromská stanica neoplýva extra zábavnou čakárňou, ale fungujúci bufet nám úplne stačil. Tých sotva tridsať minút sme vďaka nemu hravo zvládli. Grafitmi značne poškodený vlak nás napriek nevábnemu vzhľadu bezpečne zaviezol na budapeštiansku stanicu Déli z ktorej sme mali nútený presun celým mestom. Odjazd do Belehradu bol totiž z opačného konca mesta zo stanice Keleti. Kvôli rekonštrukcii metra sme museli navyše v polceste vyliezť nad zem a pokračovať autobusom, ale tamojšie spoje poznám našťastie dobre. Boli sme v časovej rezerve a stále podľa plánu. „Jednosmerný do Belehradu,“ rozkázal som pri okienku so špecializáciou na medzinárodné lístky. „Radšej si kúpte spiatočný. Je to výrazne lacnejšie,“ poradila tetuška celkom nezištne. Zvláštne pravidlo by sme sotva zistili. Náš rozpočet sa preto stále držal vo výrazne lepších číslach ako sme čakali. Natešení z ušetrenia sme pred odchodom zašli na poriadnu večeru.

Podarená rodinka

Vošli sme do pomerne krátkej vlakovej súpravy a najskôr to vyzeralo tragicky. Aj uzučká chodbička už bola takmer plná. Nakoniec sme našli miesto až v úplne poslednom kupé. Delili sme sa o nepohodlie s akosi podivnou maďarskou rodinkou. Ten pán mohol mať niečo cez 50 a jeho manželka asi tak isto. Mali však zo sebou asi osemdesiatročnú mamu. Bola to komická trojica. Najskôr hromadne pospali. Využili sme situáciu a zadriemali sme tiež. Čiperná starenka však dlho v pokoji nevydržala a za hodinku už poskakovala po kupé ako neposedné dieťa. Následne sme zistili, že hľadá zuby. Prebral ju totiž hlad. Snažil som sa jej predstavenie ignorovať, ale šlo to obtiažne. Starenka protézu nakoniec kdesi vylovila a pustila sa do kŕmenia. Dokonca budila aj syna aby sa najedli spolu. Ten ju samozrejme ignoroval a tváril sa, že spí. Netuším ako dlho sme cestovali keď nás definitívne prebrali srbskí colníci. A v mestečku Subotici tá podarená trojka na naše veľké šťastie vystúpila. Ale pokoj nečakane uvoľneného kupé sme si užili iba pár desiatok minút. Na stanici Novy Sad totiž okolo štvrtej ráno miestna mládež dokonale prepchala celý vlak a spánok bol definitívne ukončený. Hneď nás bolo v kupé osem a pri bujarej rannej debate sa nedalo ani driemať. Všetci vystupovali tam kde my. V Belehrade. Veľká nezamestnanosť totiž ľudí núti cestovať za prácou do Belehradu aj desiatky kilometrov vlakom.