|
 |
|
Prejdi
na stranu 1 - 2
- 3 - 4
-5 - 6
|
|
SRBSKO, BULHARSKO, RUMUNSKO:
- Vlakom krížom cez
Balkán
|
|
|
Ach tá
technika
Zaspal
som prakticky okamžite po uložení do vodorovnej polohy. Tie monotónne
zvuky
koľajníc skvele uspávajú. Zo sna ma vytrhol až colník. Neznášam zdĺhavé
kontroly. Najskôr dvojnásobná bulharská. Kontrola pasov
a batožiny. Colníci
brali o pol štvrtej svoje povinnosti až nečakane vážne. Údaje
s našich pasov si overovali vysielačkami. To však bolo nič oproti
ich
kolegom z Rumunska. Tí nám pasy vzali a stratili sa
v polorozpadnutej búde. Nebolo ich skoro hodinu. Vlak sa pomaly
posúval
a ja som bosí a v slipoch vybehol za naším biletárom.
„Pokojne,
určite bez vašich dokladov neodídeme. Majú totiž všetky pasy
z vlaku. Aj
môj,“ usmieval sa chlapík čo tú šialenú trasu z Bulharska do Ruska
absolvuje dvakrát týždenne. „Skenujú ich. Majú nové prístroje
a ešte ich
nevedia používať,“ vysvetľoval dôvod zdržania. Do Bukurešťi sme už toho
po
buntošení veľa nenaspali. Okolo šiestej sme zacítili ruch veľkomesta
a následne zazreli nápis Gara de Nord.
Paríž
Balkánu?
Pred
vchodom nás čakala asi stovka taxikárov. Každý chcel robiť poradcu,
sprievodcu,
alebo nás iba odviesť do zaručene
najlepšieho a najlacnejšieho hotela v celom meste. Jeden
chcel za asi
dvojhodinovú prehliadku skoro pätnásť eur za každého z nás. Iste
by sa
dalo aj zjednávať, ale nemali sme na niečo také náladu ani dôvod. Cez
ulicu som
zbadal dva hotely. Hotel Andy pôsobil sofistikovanejšie, ale bol
zbytočne drahí.
Susedný hotel Cerna bol výrazne lepší. Závan socializmu, sprcha na
chodbe
a dokonale rozhegané postele. Skriňa čo sa nedala otvoriť
a okno
kamsi do dvora. Ale na jednu noc nám to bolo úplne jedno.
|
Gara de Nord. Severná železničná brána Bukurešti.
Hotel. Nebolo to nič extra,
ale na jednu noc to stačilo.
|
|
Dom jedného
šialenca
A zase
to večné presviedčanie taxikárov. „Nie, nič od vás
nepotrebujeme. Do
mesta ideme metrom,“ a pre istotu som k anglickému výkladu
pridal aj
prácu rúk. Systém podzemného transportu však majú v hlavnom meste
Rumunska
trochu zvláštny. Najväčší problém nám v začiatkoch robilo
sledovanie práve
prichádzajúcej stanice. Nápisov bolo totiž málo. Dorazili sme na okraj
centra a
cieľ číslo jeden bol dávno jasný. Palác parlamentu. Pri východe
z metra
nás najskôr zaujala zdevastovaná knižnica. Prakticky sa nedalo uhádnuť,
či ju
zopár znudených robotníkov prišlo zbúrať, alebo opravovať. Za rohom sa
objavila
obrovská ulica. Sotva niečomu podobná. Až za križovatkou bolo jasné, že
je to
v diaľke je on. Palác palácov. Nejeden kráľ, sultán, šejk, alebo
dobre
zabezpečený veľkopodnikateľ môže iba ticho závidieť. Tá stavba je po
americkom
Pentagóne druhá najväčšia na svete. Teda čo sa pôdorysu týka. Stavali
ju viac
ako päť rokov a denne sa do práce hlásilo takmer 30-tisíc
robotníkov.
Pracovali bez prestávky na tri zmeny a dodržiavali nákresy
sedemsto
pomocných architektov. A to všetko len kvôli tomu, že sa jeden
šialenec
rozhodol vládnuť svojej krajine z najluxusnejšieho sídla aké sa
v tom
čase dalo postaviť. Nikolaj Ceaucescu však netúžil len po kolosálnom
dome, ale
na jeho žiadosť prestavali celú štvrť. Nečakaná revolúcia však jeho
plány
zmarila a mramorová krása sa zmenila na mementom minulosti. Na jednej
strane je
skvelé, že má Bukurešť svetovú turistickú atrakciu. Domáci však vnímajú
parlamentný palác najmä z negatívnej stránky. Pri jeho stavbe
totiž
záhadne a navždy zmizlo mnoho ľudí. Údajne sú desiatky tiel
zaliate do
základov. Palác sa stal hrobom všetkých, čo odmietali poslušnosť. Mocný
vládca
chcel luxus pre seba, no dnes je všetko inak. Okrem parlamentu sídli
v mramorovom kolose mnoho vládnych inštitúcii a pravidelne sa
tam
konajú najrôznejšie konferencie a súkromné akcie. Napríklad tam
bola
tlačová beseda s Michaelom Jacksonom a dokonca aj svadba rumunskej
gymnastickej
hviezdy Nadji Comaneci. Po úspešnej olympijskej kariére emigrovala do
USA, čo
vládca Nikolaj ťažko znášal. Zvláštnu atmosféru interiéru dotvárajú
sväté
obrazy, ktoré tam nechal štáb filmárov po nakrúcaní filmu o Vatikáne.
Keďže
nedostali povolenie pracovať v sídle svätej stolice, využili dovtedy
neznáme
prostredie. Pred palácom veje vlajka NATO a pri vchode sa
v dlhom
rade tlačia stovky západných turistov. Veľký Nikolaj sa zrejme v hrobe
točí ako
ventilátor. |
Palác. Druhá
najväčšia stavba sveta vznikla len vďaka
jednému šialencovi.
Ornament
na dlažbe je skutočný pôdorys paláca.
|
|
Na balkón
sa postaviť nestihol
„Všetko
čo tu nájdete, je postavené výlučne z domácich materiálov. Len pre
potreby
kolosálneho sídla pracovali stovky menších fabrík, ktoré zásobovali
vtedy
najväčšie európske stavenisko,“ začala rozprávanie o paláci
študentka
Andrea. Ceaucescu roky sníval svoj veľký sen a vždy keď mohol
chodil sa
dívať ako stavba rastie do objemu a krásy. Stihol však vidieť iba
jednu
dokončenú miestnosť, ktorá sa stala miestom zasadnutia komunistickej
generality. Akoby to tušil, že inú šancu nedostane. Nebola ešte celkom
hotová.
V jej strede chcel vodca národa zlaté otočné kreslo, aby videl na
všetkých
ministrov sediacich pri obrovskom okrúhlom stole. „Nikdy sa nepozrel na
bulvár
z majestátneho balkóna, kde plánoval prednášať burcujúce prejavy,“
spomínala na
vodcove sny mladučká sprievodkyňa. Božie mlyny vraj melú pomaly ale
isto.
V prípade márnotratného vládcu to platilo dvojnásobne. Revolúcia
ho
zastihla v najnevhodnejšom čase a palác bol dokončený až pol roka po
jeho
verejnej poprave.
|
Balkón.
Z tohto miesta chcel Ceaucescu rečniť k ľudu.
|
|
Bez dane
Našli
sme strelenú reštauráciu s meno Drakula. Dekorácia, oblečenie
čašníkov a
štýl jedálneho lístka presne v tom duchu. Jedlo bolo fajn, aj keď
na trend
podniku málo krvavé. Ibaže čašník bol ako spomalený film. Stále mu
všetko strašidelne
dlho trvalo. Prekvapenie na nás však čakalo pri platení. Ceny boli
uvedené bez
dane. Teda aspoň to tvrdil šéfino v akože zakrvavenej upírskej
rovnošate.
A možno nás iba elegantne natiahol. Pri platení sa dušoval, že daň
sa
počíta nakoniec a musíme doplatiť. Pôvodne príjemné ceny boli
razom hororovo
vysoké. Nepríjemnú spomienku sme zahnali prehliadkou zvyšku mesta. Nuž
neviem
kto nazval Bukurešť Parížom východu. Nenašli sme ani jednu podobnosť.
Prelozili
sme centrum aj s okolím a mesto zaradili na druhé miesto
v trojčlennej tabuľke. Sofia bola suverénne prvá. Potom dlho nič
a v podstate na jednu úroveň zapadla Bukurešť
a Belehrad.
|
Výzdoba.
Reštaurácia U Drakulu bola štýlová,
ale na náš rozpočet trochu drahá...
|
| < STRANA
4
|
|