Tu kúsok
Nasledujúce
ráno sa nám
vstávalo ťažko. Aaron ma však burcoval, že sa mám pohnúť. Ešte večer
sme
plánovali cestu na Great Ocean Road, ktorá je zakončená jedinečnou
atrakciou.
Skalná formácia Dvanásť apoštolov patrí k divom prírody a k najkrajším
scenériám najmenšieho kontinentu. Ak vám tam však ktokoľvek povie, že
je niečo
iba tu kúsok, pripravte sa na najhoršie. Obyčajne to bude poriadne
ďaleko.
Trvalo asi hodinu a pol, než sme opustili zastavanú časť Melbourne.
Vošli sme
do pralesa, kde to nemalo s jazdou k oceánu prakticky nič spoločné. Až
po vyše
dvoch hodinách sme nabehli na slávnu Great Ocean Road, ktorú budovali
vojaci.
Vrátili sa z druhej svetovej vojny a štát pre nich nemal prácu. Komusi
zišlo na
um, že by mohli postaviť cestu ponad oceán. Šli sme naozaj iba tu
„kúsok“.
Rovných 350 kilometrov... V momente, keď Aaron odbočil na malé
parkovisko,
slnko práve zapadalo. „Sme na mieste,“ ukazoval na veľkú tabuľu
označujúcu
hlavnú atrakciu regiónu. Vybehli sme z auta a prešli akýmsi dreveným
tunelom.
Pred nami sa otvoril oceán. A v ňom akoby náhodne nahádzané skalné
zuby. Stihli
sme to na chlp presne. Nepreháňam. Spravil som dvanásť fotiek a ledva
sa stihol
nadýchnuť atmosféry miesta. Oranžová guľa zosadla za modré nekonečno a
potom
ešte pár minút nasvecovala oblaky do oranžova. „Môžeme ísť naspäť,“
strčil do mňa
Aaron a my sme nabrali spiatočný kurz. Večeru sme si dali v malom
rybárskom podniku v
zátoke Apollo Bay.
Vtedy mi tak napadlo. Len tak sadnúť do auta a vybrať sa do Prahy.
Pozrieť si
západ slnka napríklad z hradu a ísť domov. V kilometroch by to bolo asi
to
isté.
Záchrana
Tesne po
piatej ma zobudil
šofér. „Pane, sme na mieste. Coober Pedy je presne to, čo nevidíte,
lebo je
ešte tma,“ vravel vtipne. Zobudil som jedno oko a vybehol von. Skoro
som
zamrzol. Silný vietor vháňal do tváre červený piesok a ortuť na
provizórne
pripevnenom teplomere ukazovala sotva tri stupne nad nulou. Horúca
Austrália! A
že cesta na sever bude znamenať teplo. Myslel som, že si dám kávu a
nájdem
nejaké ubytovanie. Ibaže o bufete som mohol iba snívať a rovnako tak o
teplej posteli.
Že ja blbec som ešte v Adelaide nepremohol lenivosť a čosi vopred
nezarezervoval. Kým vyjde slnko, premrznem na kosť. Úvahu o konci sveta
však
prerušil piskot brzdiaceho mikrobusu. Hispánsky vyzerajúci chlapík
nohou
elegantne vykopol zhrdzavené dvere a španielskou angličtinou kričal
akoby zo
zvyku kamsi do prázdnej tmy. „Kto hľadá ubytovanie, nech nastupuje,“
zahlásil.
Naskočil som dnu a vôbec ma nezaujímalo, kde a za koľko.
Recepcia sa
nachádzala zopár
metrov pod povrchom zeme. Hrubo opracovaná červená skala a vlhký
jaskynný
vzduch. Na stene za recepčným boli zrkadlovo otočené hodinky. Čísla
naopak a
ručička regulárne cúvala. „Vitajte v podzemnom svete. Tu nie je
nikto
normálny. Kto zdravý by žil uprostred púšte? Škrabal desiatky metrov
pod zemou
do červenej skaly a hľadal kamienky, na ktorých zbohatne? Všetci sme
divní,
neberte nás vážne,“ vysvetľoval šofér Pedro a zrejme to myslel vážne.
Španiel,
čo už roky nebol ďalej ako na autobusovej stanici. Dostal som len akýsi
kód od
vstupnej brány. Žiadne kľúče od izby. Vlastne som nedostal ani žiadnu
izbu. Po
dlhých schodoch som klesol asi dvadsať metrov pod povrch. Všade tma ako
o
polnoci. Ale príjemne teplo. To bolo dôležité. „Je tu
konštantných
dvadsať.
Celý rok a celý deň,“ informoval ma o miestnej
klíme hotelier.
Zapol svetlo a pred mojimi očami sa otvorila dlhá chodba. Každých desať
metrov
bola do jednej strany vydolovaná akási jaskyňa. Vyzeralo to dosť
šialene.
„Predposledná je tvoja,“ usmernil ma a zmizol na strmých schodoch. Veci
som
zhodil do jedného kúta a mrkol na posteľ. Vtedy sa zapol môj záložný
zdroj a
hneď bola únava z nočnej jazdy preč. Malý bar na zaprášenom námestí
v objekte nášho hotela bol viac ako rušný. Napriek tomu, že tam
bolo len
pár ľudí. Na plastovom stole zopár škatúľ s vínom a fľaša pálenky.
Žeby
uvítací výbor?
Zdrhnutý autobus
Večer sme sa
s Liz rozhodli
pre miestnu špecialitu. Grilovaný špíz z klokana. Mäso bolo fantasticky
šťavnaté a ťažko tú chuť k niečomu prirovnať. Pri pive nám potom zišlo
na um, že
Uluru bude možno krajšie pri východe slnka. K obrovskej skale,
ktorá bola
ešte včera červená, sme dorazili tesne pred svitaním. Bola však celkom
čierna.
Liz pridala do kroku, ale ja som si vychutnával zmeny farby a kvôli
foteniu som
zostal na konci skupinky. Za mnou šli už len jedna Japonka
a mladučká
Nemka, ktorej rodičom nadávali do dederónov. V pokojnom tempe som
odpochodoval celých dvanásť kilometrov dookola celej skaly. Až na
hlavné
parkovisko, kde však náš autobus už nebol. Aj sa mi zdalo, že ho vidím
odchádzať. Ibaže som si niečo také vôbec nepripúšťal. Vyzeralo to ako
vtip
skrytej kamery. Dievča z krajiny vychádzajúceho slnka plakalo o život,
ale jeho
angličtina bola na úrovni druhej lekcie pre začiatočníkov. Nič sme mu
nerozumeli. Berlínčanka sa asi iba tvárila, že sa nič nedeje, a vo
svojej koži
som nebol ani ja. Fotoaparát, pas, letenka a peniaze. To bolo všetko,
čo som
mal pri sebe. Ostatné v autobuse, ktorý bol však dávno fuč. Poludnie
bolo na
spadnutie a bez vody sa na ostrom slnku uprostred púšte dlho vydržať
nedá.
Hliadkujúci strážca parku nás zaviezol do infocentra, kde mali telefón.
Prácne
sme sa napojili na centrálu dopravnej spoločnosti Greyhound
v Adelaide a
oni začali pátrať vysielačkou po našom vodičovi. Ozval sa po hodine,
ibaže už
bol asi sto kilometrov mimo národného parku Uluru. Vôbec ho netrápilo,
že nemá
troch z dvanásť člennej skupinky turistov. Správca nás zaviezol do
kempu a jeho
kolega šiel pátrať po stratenej batožine. Šoféra dobehol a veci
priviezol až
tesne pred zotmením. Mne našťastie všetky. Nemke chýbala malá
nepodstatná taška
s jedlom. A Japonka? Dodnes netuším, či mala všetko, ale stále vravela
iba
arigato, arigato. Ďakovala za všetko a asi bola rada, že má aspoň čosi.
Dobrodružstvo zdrhnutého autobusu však spôsobilo, že som z môjho
zoznamu musel
škrtnúť obhliadku skalnej formácie Katja Tuta, čo je niečo podobné ako
Uluru.
Ibaže tie skaly sú rozlámané. Malou náplasťou bol fakt, že Olgas, čo je
belošský názov tohto susedného zoskupenia, bolo možné pozorovať aj od
Uluru. No
a absenciu som zahlásil aj v Kráľovskom kaňone. Skupinu sme dobehli
iným
autobusom iba kúsok od ťavej farmy na druhý deň. Liz nám cestou späť do
Alice
Springs vysvetľovala príbeh strateného autobusu z opačnej strany. Šofér
vraj
pozrel na hodiny a nič ho nezaujímalo. Ak by počkal čo len
päť minút, tak
by sme boli všetci spolu.
