Náročný priesmyk

Únava začínala diktovať tempo mnohým, a tak sa časť partie rozhodla uľahčiť si jednu z najnáročnejších etáp. Úvodných viac ako 60 kilometrov z takmer stodvadsaťkilometrovej porcie nechali odkrojiť šoféra nášho sprievodného autobusu. Moje presvedčenie už po niekoľkých írskych stovkách bolo pevné. Idem na dvoch kolesách. Vnútorný hlas vravel, že to určite zvládnem. Pár kilometrov od kempu prišiel rad na trajekt. To sa ako pomoc nerátalo, lebo okolo zálivu by sme šli celý deň. Z Killimeru do Tarbertu trvala plavba niekoľko minút. Potom viedla cesta zastavanou a málo atraktívnou krajinou až do Tralee. Počasie sa držalo a ani protivietor veľmi nerušil. Takže som šiel až nečakane svižne. Obedová pauza a s ňou spojené stretnutie autobusu bolo za pomyselnou polovicou cesty, čo psychicky dosť pomohlo. Oddýchnutá partia už bola dávno preč a ani ja som sa zbytočne nezdržiaval. Len ľahké, ale kalorické jedlo a vyrazil som oproti naj náročnejšiemu úseku azda na celej trase zo severu na juh. V závere etapy totiž čakal prejazd horským priesmykom Connor Pass. Za necelú hodinku od autobusu som začínal zbierať najpomalších a po stupne sa objavoval ostatok čerstvých výletníkov. Niekoľkých som nahovoril na pivko v najbližšom pube. Po ľavej strane sa zrazu objavila príjemná putika, kde sedelo na terase zopár ľudí. Až tesne pred parkovaním som rozoznal konkrétne postavy. Bola tam takmer celá naša skupina. Trocha sa čudovali, ako už môžem byť tam, kde oni, keď mám navrch päťdesiat kilometrov. Ani mne sa nezdalo, že by som ťahal akosi ukrutne rýchlo. Dali sme jeden zdravotný Murphy´s a vzájomne sa vyhecovali na hrozivý horský priesmyk. Pár domácich na terase si ťukalo na čelo, keď sme im oznámili smer našej cesty.

 
Mrazivá pláž

Najskôr ma vyšťavil nárazový protivietor. Potom prišlo nie síce prudké, ale tiahle stúpanie od mora. Snažil som sa všetko rozdýchať a šetriť posledné zvyšky síl. Podľa rozloženia kondície sa zdalo, že na najslabšom prevode kopec plynulo zvládnem. Ale to som si, žiaľ, iba myslel. Tesne pred koncom nohy automaticky zastali. Proste to nešlo. Rozbalil som kusisko čokolády, vypil pol litra jontového nápoja a najmä zaťal zuby do záverečného stúpania. Oddych padol na úrodnú pôdu. Výrazne svieži som ťahal ako pokropený živou vodou a o pár minút som kýval chlapcom na vyhliadke. Typická oblačnosť nám nedávala mnoho príležitostí na vychutnanie okolia, skôr sme mali dobrý vnútorný pocit zo skvelého športového výkonu. Chalani nechápavo krútili hlavou, ako môžem byť už tam. Na vrchole Connor Pasu som totiž dobehol najrýchlejších z oddýchnutej partie. Nuž tiež som sa čudoval... Záverečný zjazd do Dingle Townu, kde bol náš dvojdňový kemp, bol ako za odmenu. Večer ma dostala druhá svalová kríza, ale prešla rýchlejšie ako tá po úvodnej etape. Nuž kopec si vzal svoju daň. Výdatná trojchodová večera a zopár pív ma dostalo opäť na nohy. A aby bola regenerácia naozaj kvalitná, prišiel opäť voľnejší deň. Vyhliadkový okruh po Slea Head road sa ani inak nazvať nedal. Zo stanu som sa vyhrabal až okolo desiatej. Najskôr som prebehol centrum mestečka Dingle, skočil na internet a skontroloval, čo doma nové. Až okolo dvanástej som pokračoval smerom na západ a rovno za posledným pubom som chytil partiu našich. Prvá fotoprestávka prišla na Slea Head point a potom aj na pláži pri Dunmore Head. Tam mal byť sľubovaný výhľad na ostrovy Blasket, no počasie bolo proti. Najzápadnejšia časť Írska a vlastne celej Európy bola silne ponorená do hustej oblačnosti. Nuž na juhu rátajú Portugalsko, ale to iba z pohľadu pevniny. Ku kontinentu patria aj ostrovy a tie írske sú najzápadnejšie. Island je už totiž geograficky v Amerike. Pláž bola plná, ale vo vode nikoho. Veď kto by sa kúpal pri teplote vzduchu +12 °C a vody +4 °C. Azda iba Martin Babjak. A zrej me tam nejakého nádejného ľadového medveďa mali. Ale asi neúspešného. Kúpanie totiž zakazovala veľká značka tesne pred vstupom na pláž. Nad zátokou Clogher Head sme ohlásili vyhliadkovú prestávku, ktorú však razantne prerušil hlad. A tak sme iba roztlačili bicykle a previezli sa dole kopcom do prvej dedinky. V malom útulnom pube už sedel zvyšok partie. Na jedálnom lístku bol skvelý šalát z lososa a ešte lepšie morské mušle.

 
Posledná stovka

Keby som ráno rovno nenaskočil na bicykel, už by to aj bolo divné. Navyše v takom počasí. Ako za odmenu vyšlo slnko a nie iba tak akože vykuklo spoza mrakov. Normálne modrá obloha a len ľahký vetrík. Žeby leto? Z Dingle townu viedla príjemná asi šesťdesiatkilometrová vidiecka cestička až po mesto Kilarney. Plánov bolo viac. Rozhodol som sa pre prejazd národným parkom, čo bolo oficiálne naplánované až o deň neskôr. Ibaže v mojom súkromnom itinerári svietil dovtedy nejasný, ale veľmi lákavý program. Výstup na najvyššiu horu Írska. Tá motivácia ma hnala vpred do spojenia dvoch etáp s celkovou dĺžkou zase cez 120 kilometrov. O dvanástej som sa na pešej zóne v Kilarney skvele naobedoval a stále za slniečka pokračoval k jazeru Loungh Leane. Pokojná hladina a nad ňou skalnaté zuby hôr. K tomu úžasne zelená hora. Ešte tak čistinka s jeleňom a bol by to gýč ako vyšitý. Pohoda dňa sa skončila tesne pred posledným priesmykom na celej trase krížom cez Írsko. Gap of Dunloe však nik neohlasoval ako čosi strašidelné. Radšej som však myslel na najhoršie. Ak by sa opakoval scenár z prejazdu Connor passu, musel by som športový výkon výrazne častejšie kúskovať. Pod nástupom ma zastavila trojica nemeckých cyklistiek. „Nie, je to v pohode,“ upokojoval som ich a trochu aj seba. „To je len pár kilometrov do mierneho stúpania. V pohode to zvládnete,“ povzbudil som germánske slečny a dupol do pedálov. „Uvidíme sa hore,“ zakričal som namiesto po zdravu a tajne dúfal, že to bude naozaj, ako som vravel. Cesta bola úzka, prázdna a skutočne oveľa ľahšia ako najslávnejší priesmyk smaragdového ostrova. Ani som nezbadal a bol som hore. Navyše vďaka stále slnečnému počasiu ako bonus neuveriteľná vyhliadka. Sediac na kameňoch, som hlasito povzbudzoval nemecké trio, ktoré na seba nedalo dlho čakať. Návrat do civilizácie nepovoľoval rýchlejší zjazd, ako by som možno chcel, lebo uzučká cesta bol plná konských povozov s turistami. A ešte aj dokonale obsratá...