Neznalosť neospravedlňuje

Sedel som na výhodnej pravej strane lietadla a z malého zmrznutého okienka bolo vidieť Kanárske ostrovy. Viditeľnosť bola úžasná a rozoznával som detaily ako na trojrozmernej mape. Bol to však aj jasný dôkaz toho, že čoskoro budeme zosadať. Po chvíli sa pod klesajúcim strojom objavil červený piesok. Nič iné iba piesok. Ani náznak cesty, domov, elektrických káblov, proste ničoho, čo s takou ľahkosťou dokáže prezradiť prienik civilizácie aj do najzapadnutejších častí sveta. Duny boli zvlnené ako na rozkaz. Všetky vytočené smerom od oceánu. Až tesne nad zemou bolo vidieť okraj mesta Layounne. Nazrel som do svojho rozpisu trasy, kde som evidoval toto  mesto až o niekoľko dní. Nuž, kto mal tušiť, že tam strávim neplánované medzipristátie? Pilot ani nestihol zaparkovať a už sa väčšina vojakov aj s početným rodinným osadenstvom začínala dvíhať a baliť. Keďže hlásili všetky informácie len po francúzsky a arabsky, netušil som organizáciu nasledujúceho letu. Veci som nechal na sedadle, ale pre istotu som vyšiel von. Na ploche hliadkovalo niekoľko ozbrojených príslušníkov vojska spojených národov. Naokolo boli iba tri lietadlá štátnej marockej spoločnosti, inak všetky ostatné s označením UN. Vážnosť miesta som okamžite precítil na vlastnej koži. „Batožina sa vydáva v hale,“ vysvetľoval zvýšeným hlasom jeden z vojakov nečakane v angličtine. Ibaže ja som chcel pokračovať až do Dakhly. „Mal si zostať v lietadle,“ vravel a nechápavo si klepal po vojenskej helme. Tá diskusia nikam neviedla. Na palube bola upratovacia čata, takže som už nemohol z bezpečnostných dôvodov opäť nastúpiť. Nemohol som ani do letiskovej haly. A tak ma nešťastný strážnik musel chrániť priamo na ploche a každému vysvetľovať, že som tam omylom.

 
Problémy

Zdržali sme sa sotva polhodinku. Nad Saharou sa stmievalo a piesok bol ohnivočervený. Druhý, sotva štyristokilometrový let trval asi päťdesiat minút. Privítalo nás do tmy zahalené letisko a na ploche iba dva vojenské stroje. Cez pristávaciu dráhu niesol vietor piesok a iba jeden znudený policajt nám malou baterkou ukazoval cestu do letiskovej haly. Chcel som si vziať batožinu a čo najskôr sa presunúť do hotela. Ibaže najskôr ma zdržali na policajnej kontrole. Keďže je Západná Sahara vojensky pripojená k Maroku, predpokladal som, že prejdem bez najmenších problémov. Ako na bežnom vnútroštátnom leteckom presune. Lenže nenormálna doba si žiada nenormálne opatrenia. Prísne sa tváriaci vojak najskôr dlho listoval v mojom pase a rovnako ako všetci jeho kolegovia hľadal moju vstupnú pečiatku. Následne mi podal dvojstranový formulár, kde bolo množstvo zbytočných otázok. Nemalo význam klamať. V takýchto prípadoch sú totiž všetci schopní údaje dôkladne overovať. Spolucestujúci už boli dávno preč. Za mrežou som sledoval môj v prachu pohodený batoh, no mňa ešte čakal pohovor s príslušníkom na tému dôvod vstupu do vojnového pásma Západná Sahara. „Takže novinár,“ ukazoval prstom na kritickú kolónku. Mohol som zaklamať. A mohlo to spôsobiť značné komplikácie. Tak som to snažil uhrať na cestovateľskú notu. „Áno. Cestujem po svete a spoznávam život obyčajných ľudí,“ vysvetľoval som, no chlapík sa netváril vôbec radostne. Stále kdesi hľadal príkaz na nutné ohlásenie žurnalistov pre vstup do vojakmi kontrolovaného územia. „Ale ja som doma športový novinár. Teraz som navyše na dovolenke. Rád by som si pozrel nejaký futbalový zápas a inak budem len oddychovať a putovať už iba na sever,“ zachránil som sa v hodine dvanástej drobným klamstvom. Futbal je v Afrike náboženstvo. Okamžite som dostal vytúženú pečiatku povoľujúcu môj vstup a policajt sa nakoniec aj trochu usmial.

 
Voda a chlieb

„Potreboval by som izbu na dve noci,“ zahlásil som recepčnému svoju požiadavku. Ten sledoval miniatúrny čiernobiely televízor a zareagoval až po pár sekundách. Zrejme dávali niečo napínavé. Mlčky otvoril drevenú skrinku, kde boli na háčikoch zavesené kľúče. „Môžeš si vybrať,“ konečne prehovoril. Chýbal tam iba jeden. Za noc mi účtoval necelých dvesto korún a izba tomu zodpovedala. Posteľ, skriňa, stolička. Nič viac som však ani nepotreboval. Umývadlo bolo na chodbe, hneď vedľa akejsi jamy. Tá iba s troškou predstavivosti pripomínala šliapací záchod. Sprcha bola o poschodie vyššie, za miestnosťou pre modliacich sa moslimov. Bola to vlastne len hadica so studenou vodou a betónová podlaha s odtokom. Hygienu som však nechal až na ráno. Vybehol som na rušnú ulicu, no okrem zvedavých detí nik o mňa ani pohľadom nezavadil. Aj tie decká komunikovali len tak zo zvedavosti, aby zistili, či ten biely ujo vie aj hovoriť. V malej kaviarni na rohu sedelo asi desať ľudí. „Dal by som si večeru,“ vysvetľoval som chlapovi za pultom. Ten mi podal kus chleba a pohár vody. „Nič iné nemáme,“ smutne konštatoval. Teplé jedlo sa podáva maximálne dvakrát denne. „Varíme na pahrebe. Plyn nemáme a elektrinu iba občas. Takže ak uvidíš v uliciach dym, môžeš sa zastaviť na obed,“ vysvetľoval systém verejného stravovania.

 . . .

Saharský Robo Kazík

Z mnohých miest si nosím CD s domorodou hudbou. Teda okrem iných suvenírov, ktoré však nemajú v Dakhle komu predávať. Preto ani žiadne nemajú. Ale hudobné nosiče som pri večernej prechádzke už zase preplneným mestom našiel. V prvých dvoch obchodoch mali iba kazety. Lebo u nás už dávno zabudnutý spôsob prehrávania obľúbených pesničiek tam stále funguje. Ale neskôr som objavil aj obchodíky pre bohatších, kde mali CD. Korzoval som s davom a opäť som si pripadal ako vzduch. A taký šikovný nadháňač by sa práve vtedy celkom hodil. Nemal som ani tušenie, kde a čo mám vlastne hľadať. Navyše angličtina nie je ich silnou stránkou. Po asi hodinke som objavil pomerne veľký obchod, z ktorého hrala skvelá hudba. „Chcem to, čo máte práve pustené,“ zahlásil som namiesto pozdravu, ale predavač nerozumel. Prstom som ukázal na reproduktor a on sa tváril, že ten nepredá ani za svet. Musel som začať inak. Spájal som tie najjednoduchšie slovíčka a ukazoval na vystavené nosiče. „Hudba, národná, tradičná,“ pokračoval som v žiadosti o čosi dobre znejúce, melodické a temperamentné. Chlapík sa zamyslel, obišiel pult a kľúčom otvoril najväčšiu sklenú vitrínu. Potom sa usmial a podal mi album skupiny Metallica. Smiech som nedokázal udržať. Síce trafil môj vkus, ale to konkrétne CD som aj tak už doma mal. Po skoro polhodine sme sa systémom pokus a omyl dopracovali k miestnej hudbe. Na pult vyložil asi tridsať interpretov. Vyzerali ako jeden. Dokonca sa nápadne podobali na Roba Kazíka. Postupne som stratil prehľad a zobral som druhé v poradí. Dnes si ho občas pustím, ale viem, že som pôvodne chcel iné. Len tým zmätkom na pulte sa to celé akosi poplietlo.

 . . .

Varená kozia hlava

Ťahalo ma to k stánkom, ktoré exotickými vôňami zaplavili námestie. Provizórne rozvešané žiarovky presvecovali dym stúpajúci k oblohe a stovky kuchárov akoby len hrali divadlo. Všetko som ponechal na inštinkt a usadil sa na lavici, kde boli iba domorodé tváre. To je vždy garancia pravej miestnej špeciality. Chlapík v zamastenej zástere sa ani nepýtal na moje želanie. Ja som pre zmenu netušil, ako mám riešiť svoju žiadosť o nejaké jedlo. Jedálny lístok, pochopiteľne, nemal. Zobral dve misky s rozdielnym objemom, čo som pohodlne pochopil. „Tú väčšiu,“ rozkázal som si riadnu porciu, akú mali všetci naokolo. O chvíľu sa pred mojimi očami vlnila rôsolovitá kopa niečoho. Trčali z nej kusy mäsa, malé kosti a v cene bol aj omastený arabský chlieb. Nemal som tušenie, čo to môže byť, ale ochutnal som. Po krátkom špehovaní susedov som vedel, že položiť niečo mimo taniera asi nebude neslušné. A tak som si vyberal, čo sa podobalo na konzumovateľný kus. Po pár minútach si šéfkuchár vyhrnul rukávy a odložil veľkú pokrievku z kotla. Ako sa para rozplynula, zbadal som na drevenej doske dve kozie hlavy. Zúbky, rohy... omyl bol vylúčený. Šéfkuchár sa zahral na samuraja. Vzal veľkú mačetu a jediným presným úderom rozťal lebku na dva kusy. Zvnútra vydlabal, čo sa dalo, a tým istým nástrojom všetko dôkladne pokrájal. Potom vzal niekoľko nachystaných misiek a do každej nabral rovnako. Pozrel som do svojho taniera a konečne pochopil, čo vlastne jem. Mozog, svaly,
sadlo a na dne taniera som objavil aj kúsok oka.