Na štarte

Nielen kvôli rozpočtu som zvolil presun trochu netradične. Najrýchlejšia by bola samozrejme cesta z Viedne do mesta Casablanca a potom následne by sa už dalo diskutovať ďalších alternatívach. Ja som ale stoj čo stoj chcel začať na absolútnom juhu. Na Západnej Sahare. Budem sa radšej pridržiavať tohto pomenovania, lebo Maroku tá časť púšte oficiálne nepatrí. Z nostalgických dôvodov som si kúpil letenku na trasu Viedeň  - Barcelona – Malaga. V južnom Španielsku, konkrétne v Andalúzii som nebol už niekoľko rokov. Cesta do severozápadnej Afriky bola ideálna na oprášenie aj týchto spomienok. Sevilla, Cádiz, a samozrejme Gibraltár. Navyše v čase Veľkonočných procesií a už s takmer letným počasím. Bola to proste lákavá predstava, ktorej sa nedalo odolať.

Všetko dopadlo skvele, aj napriek istým komplikáciám s ubytovaním. Kvôli sviatku Semana Santa bolo totiž všetko plné. A tak som najviac času strávil na malej anglickej skale na juhu Španielska. Na Gibraltare neoslavoval nikto nič. Iba ak partia futbalových fanúšikov kvalifikačné víťazstvo Albionu už ani neviem s kým. Plánoval som rozhodujúci útok na Maroko, ktorý v sebe obsahoval čosi nevšedné. Striedanie dopravných prostriedok totiž principiálne môže spôsobiť problém. Konečný výsledok však dopadol geniálne. A vlastne trochu inak, ako som to celé dlho vymýšľal. Počas jediného dňa som prešiel dva kontinenty, tri krajiny a použiť takmer všetky komerčné dopravné prostriedky. Gibraltár – Španielsko – Maroko. Navyše cestovať autobusom, loďou, autom, lietadlom a vlakom. To všetko za necelých 17 hodín.

Emigrant

Keďže sú Angličania a Španieli kvôli opičej skale stále rozhádaný na smrť, tak som musel skoro ráno do mesta La Línea de la Concepción putivať peši. Večer sa hrala futbalová kvalifikácia a fanúšikovia, čiže väčšina domorodcov mala ešte hlbokú polnoc. Na autobusovú stanicu to však bolo pár minút. A na nej sotva desať čakajúcich starčkov a jeden mladistvo vyzerajúci chlap v najlepších rokoch. Sotva som položil batoh na zem a hlavu otočil iným smerom, ozval sa na Španiela prekvapivo dobrou angličtinou. „Na veci by som si dával pozor,“ upozorňoval znalec pomerov. „Dosť sa tu kradne. Afrika je neďaleko,“ dodal a nezabudol na klasickú otázku o mojom pôvode. Pri slovíčku Slovakia akoby dostal 220 voltov. „Vole, proč si to neřekl hned,“ vyprskol akoby urazene cudzinou mierne poškodeným pražským prízvukom. Hozna emigroval na juh Európy neuveriteľné dva dni pred revolúciou v roku 1989. „Roky som žil tam na druhej strane, Na Gibraltáre,“ vysvetľoval. Španieli sa totiž hrali na nepriateľov a nechceli mu dať pracovné povolenie. Tam bolo na šťastie všetko jednoduchšie. „Prisťahovalcov ako ja majú veľmi málo. Ak tak nejaký utečenec z Afriky. Ja som bol rarita,“ smial sa Honza. Dokonca už mal v istom momente pocit, že sa vráti domov. To už bola naša federatívna republika dávno rozdelená a on stále bojoval o oficiálne pracovné povolenie. „Pracoval som na rôznych stavbách ako lešenár. Dokončovali sme konštrukciu na radnici a mňa napadla taká vtipná záležitosť. Zohnal som španielsku vlajku a s kolegom sme ju tam zavesili. Ráno bol poplach prvého stupňa. Španieli bojujú 300 rokov, aby na Gibraltárskej radnici viala ich vlajka. My sme to spravili za pár minút,“ opisoval Honza svoj zvláštny príbeh už v autobuse, ktorý nás viezol do mesta Algeciras. Vo väzení si posedeli tri mesiace, než sa rozhodlo čo s nimi.

Za hanobenie britskej koruny a narušenie štátnosti mu údajne hrozilo doživotie. „Kolega bol Španiel a iba vyhostili ho. Mňa neskôr tiež. A do pasu vrazili pečiatku nežiadúceho na päť rokov do Veľkej Británie a všetkých jej kolóniách,“ spomínal. Už mal zbalené na cestu domov, keď si ho zavolal starosta mesta susediaceho s kusom anglickej skaly. „Vyzvedal všetko čo sa dalo. Za týždeň som mal byt, prácu a za mesiac aj španielsky pas,“ smial sa. Doma bol od úteku iba raz. V roku 1997 a druhú návštevu ani neplánuje. „Mám tu dosť kamarátov. Dokonca kúsok od mojej vilky býva hokejista Jiří Lála. Ale chodí sem iba na leto,“ ukončil debatu Čechošpaniel. Vystupoval ešte pred mestom. Šiel kamsi na býčie zápasy.

Meškanie

Zo stanice som pokračoval rovno do prístavu. Kupovanie lístka na trajekt do marockého Tangieru dávalo tušiť, čo ma čaká na druhej strane mora. Obchod totiž majú pod palcom Maročania. Prvá správa v prístave nebola veľmi radostná. Loď meškala. Keď sa následne otvorila colnica a na mólo pristavili dve lode vznikol dokonalý chaos. Málokto tušil, ktorá je naozaj tá jeho a ktorá kam smeruje. Mne to tiež nebolo až tak jedno, lebo Tangier nebol iba náhodne zvolený bod cesty. Mal som na druhé ráno letieť z tamojšieho malého letiska cez Casablancu ďalej až na Západnú Saharu.

Nalodili sme sa kompletne až takmer tri hodiny po plánovanom termíne. Počas sledovania nekonečného Atlantického oceánu, ktorý sme mali po pravoboku ma napadla kacírska myšlienka. Odlet do Casablancy som mal o piatej ráno. Načo platiť ubytovanie, keď musím o pol štvrtej vstávať. Radšej budem celú noc hore. Do polnoci sa pomotám po meste a zvyšok času strávim na letisku.

Svet sa točil

V prístave som nepredpokladal žiaden problém, lebo s Marokom máme už dávnejšie bezvízové prepojenie. Vyšiel som na pevninu, kde sa vytvorila rada na pečiatku. Ibaže chlapík po mojom predložení cestovného dokladu chcel vidieť výstupné razítko z lode. „Tam ho nik nedával,“ argumentoval som ale neúspešne. Spoločne s partiou mne podobných cestovateľov sme museli späť na palubu. Hľadať zabudnutého razítkomajstra, ktorý nám mal označiť v pase jednu stranu s nezmyselne dôležitým štemplom. Na loď sa už hrnuli cestujúci do Španielska a väčšina z nás mala rovnako nepríjemné pocity. Čo ak sa povezieme opäť do Európy? Vôbec ma to netešilo. Chlapík sa ukázal asi päť minút pred vyplávaním a v podstate nás zachránil iba podivne zaseknutý autobus medzi nosníkom lode a betónovým vjazdom do prístavu.

Druhý pokus bol úspešný. Vykľučkoval som okolo davu taxikárov a hotelových nadháňačov. S mapou v ruke a hromadou hŕbou dirhamov nasmeroval kroky do prvej reštaurácie. Na raňajky som na Gibraltare ani nemyslel a v Španielsku nebolo kde jesť, lebo bola práve Veľkonočná nedeľa. Na ulici tesne za poslednou prístavnou bránou bolo hneď niekoľko vhodných podnikov. Kurence sa točili na grile a do severoafrického vzduchu sa šírili najrôznejšie korenisté vône. Ukázal som na to najprepečenejšie a usadil sa na terase. Ja som zastavil, ale divoký arabský svet sa stále točil okolo mňa.