Pečená ťava

Do mojej skromnej izby sa valil dym, akoby bol hotel v beznádejných plameňoch. Popoludňajší spánok som okamžite prerušil a v strese napoly spiaci som rýchlo balil aspoň to najcennejšie. Potom som si konečne uvedomil čo sa deje. Dole začali variť. Svitlo v mojej slnkom unavenej hlave. Zbehol som do reštaurácie, kde už rozvoniavalo pečené mäso. Usadil som sa tam, kam šlo najmenej dymu a počkal si na porciu. Jedálny lístok nebolo potrebné študovať. Mali len mäso, chlieb a čaj. Zahryzol som do skvele prepečeného a dymom voňajúceho kusu a zisťoval čo to vlastne bolo za zviera. „Ťava,“ stroho odvetil kuchár a mňa trochu zamrazilo. Ale chutilo to skvele.  

Zástup saharských Kazíkov

Z mnohých miest si nosím CD s domorodou hudbou. Teda okrem iných suvenírov, ktoré však nemajú v Dakhle komu predávať. Preto ani žiadne nemajú. Ale hudobné nosiče som pri večernej prechádzke už zase preplneným mestom našiel. V prvých dvoch obchodoch mali iba kazety. Lebo u nás už dávno zabudnutý spôsob prehrávania obľúbených pesničiek tam stále funguje. Ale neskôr som objavil aj obchodíky pre bohatších, kde mali CD. Korzoval som s davom a opäť som si pripadal ako vzduch. A taký šikovný nadháňač by sa práve vtedy celkom hodil. Nemal som ani tušenie kde a čo mám vlastne hľadať. Navyše angličtina nie je ich silnou stránkou. Po asi hodinke som objavil pomerne veľký obchod, z ktorého hrala skvelá hudba. „Chcem to čo máte práve pustené,“ zahlásil som namiesto pozdravu ale predavač nerozumel. Prstom som ukázal na reproduktor a on sa tváril, že ten nepredá ani za svet. Musel som začať inak. Spájal som tie najjednoduchšie slovíčka a ukazoval na vystavené nosiče. „Hudba, národná, tradičná,“ pokračoval som v žiadosti o čosi dobre znejúce, melodické a temperamentné. Chlapík sa zamyslel, obišiel pult a kľúčom otvoril najväčšiu sklennú vitrínu. Následne sa usmial a podal mi album skupiny Metallica. Smiech som nedokázal udržať. Síce trafil môj vkus, ale to konkrétne CD som aj tak už doma mal. Po skoro pol hodine sme sa systémom pokus a omyl dopracovali k miestnej hudbe. Následne vyložil na pult asi 30 interpretov. Vyzerali ako jeden. Fúzatí ako Robo Kazík. Postupne som stratil prehľad a zobral som druhé v poradí. Dnes si ho občas pustím, ale viem, že som pôvodne chcel iné. Len tým zmätkom na pulte sa to celé akosi poplietlo.

Novinár? Problém...

Pred kanceláriou spoločnosti Supratours, ktorá bola jedinou dopravnou firmou v meste stálo iba zopár ľudí. Európanov som zastupoval jediný. Moju prítomnosť však pocítili všetci hneď na mestskej bráne. Policajt s vojakom najskôr iba ležérne prezreli batožinový priestor, ale pri kontrole dokladov ma bez váhania vzali von z autobusu. Kam idem, na ako dlho, prečo cestujem práve po Západnej Sahare a kde pracujem. Moja posledná odpoveď samozrejme zase všetko skomplikovala, ale nemohol som už tvrdiť iné ako chlapíkovi na letisku. Ale na šťastie som si opäť spomenul na fintu s futbalom. Zabralo. Skutočná Sahara sa nám otvorila až niekoľko kilometrov za mestom, kedy sme zišli z malého polostrova. Cesta rovná ako pravítko, popri asfaltke postávali ťavy a nikde ani náznak civilizácie. Teda okrem tej cesty. Šofér si pustil monotónnu arabskú hudbu. Pred nami bola nekonečná, takmer päťsto kilometrov dlhá cesta s cieľom v meste Layounne. Zriedka sme stretli iné auto ako kamión, alebo cisternu. Voda je totiž na prídel a každá kvapka sa dováža v cisternách. Sem tam sa za oknom objavili malé kamenné obydlia, ktoré patrili rodinám vojakov. Tie ženy s deťmi tam nemajú veľa čo na práci. Uprostred púšte, bez šance si niečo dopestovať. Dokonale odkázaní na pomoc štátu. Vojakov a policajné kontroly som prestal počítať po piatej hliadke. Veľkou výhodou bolo, že náš šofér mal cestu naozaj v rukách a väčšinu strážnikov dobre poznal. Niektorému čosi podal, od iného zase vzal poštu pre známych v meste. A aby zachoval plynulosť jazdy a aspoň približný časový harmonogram, tak už ku koncu jazdy dokázal pri listovaní v mojom pase všetkým vysvetliť, že som naozaj iba obyčajný turista.
 

Smetisko

Moja predstava o pohľade na Saharu bola trochu skreslená. Totiž väčšinou poznáme z obrázkov a dokumentárnych filmov iba tie nádherné pieskové duny. Občas nejaká ťava, alebo v lepšom prípade stan beduínov. Romanticky zvlnená krajina, ktorá je najkrajšia pri západe slnka. Žiaľ, táto predstava sa zhoduje sotva z necelou tretinou obrovského pieskového územia. Najväčšia púšť sveta je totiž značne zašpinená. Spracovanie odpadu v mestách je na veľmi slabej úrovni a silný vietor si berie do púšte všetko čo nájde. V obrovskom otvorenom priestore potom putujú tony papiera, tisíce igelitových vriec a množstvo iného odpadu. Počas krátkych prestávok som sa snažil vybrať najestetickejšie miesto na fotografovanie obyčajnej púšte. Žiaľ, všetko vyzeralo rovnako. Rovnako zle.   

< STRANA 5