Nemáme okno

Káreček svojrázne a najmä razantne otvoril vetrák. Za sekundu bola zo skla pavučina. Rozbilo sa nekompromisne na prach. Tak sme mali o zábavu postarané. Vyšpárovať rozbité kúsky z tesniacej gumy a hľadať niečo na zaplátanie kedysi okna. Aby nám dnu nefúkalo, alebo nepršalo. V prvej dedine sme zastali pri malom obchode a od predavačky vydrankali naozaj kvalitný kartón. Ten oblepili igelitom a papierové okno bolo na svete. Po tejto zábavke sme sa vybrali smerom na mesto Napier. Tam totiž je čo obdivovať. Patrí medzi mestá s prvotriednou architektúrou z rokov 1930. Dostala meno Art Deco. V tom štýle postavili napríklad aj newyorský Chrysler Building. Ide o francúzske pomenovanie umeleckej dekorácie v stavebníctve, alebo aj o akúsi industriálnu modernu. Nejde o svetovo rozšírený trend, no najmä v krajinách nového sveta je niekoľko kompletných celkov v tomto možno už napísať aj slohu. Napier je spolu s americkým Miami na špici a zvádzajú tuhý boj o to, kto je lepší a kto je viac Art Deco.

Mesto maketa

Vystúpil som z karavanu a pre istotu som si zobral aj bundu. Jeseň bola za dverami, možno už aj bližšie. V Nelsone sme si zvykli na stabilnú klímu a aj v severnom Northlande bolo príjemné babie leto. Ale sever tu znamená juh a my teraz ideme stále viac na juh, čiže akoby na sever. Ale to som teraz sám seba domotal. Napier vyzerá vďaka Art Deco úžasne kompaktne. Ako taká papierová maketa. Spomenul som si na tie štúdie ktoré predstavujú stavitelia veľkých projektov. Vždy to vyzerá úžasne jednotne, ale keď to postavia, tak to je väčšinou úplne iné. Neviem ako to bolo v tomto prípade, no zdá sa, že im to sadlo dokonale. Napier je však zvláštne mesto. Kdekoľvek na svete obdivujete kostol, hrad, parlament... V meste, ktoré je postavené v jedinom štýle si turisti fotia banku, poštu, kino...

Ako v Európe

Už len z úcty ku krajine, ktorá nás zobrala skoro za svojich sme museli navštíviť aj hlavné mesto. Napriek tomu, že Wellington bol značne z trasy.  Nik však neľutoval. Povinná jazda sa zmenila na veľmi príjemnú návštevu. Takú zdvorilostnú. Vjazd bol označený skvele a obávali sme sa iba jazdy obrovským autiskom v hustej premávke centra. Nakoniec nás tabule dokonale naviedli okolo rugbyového chrámu Westpack arény až k národnému múzeu Te Papa. Tam bolo najbezpečnejšie parkovanie v celom meste. Strážené a za pár drobákov. Ale supermodernú výstavu sme si nechali na neskôr. Wellington má totiž aj jedno málo známe, ale pre maorské obyvateľstvo veľmi cenné múzeum.

Národné múzeum tetovania

Na jednom malom letáku som vyčítal adresu múzea tetovania. Problém bol v tom, že otvárali až o dvanástej. Bolo tesne po jedenástej a tak sme sadli na drink. Razom bolo po probléme. Na Moko múzeum sa čakať oplatilo. Totiž tetovanie je z pohľadu maorského obyvateľstva národná tradícia. Ich metóda a vzory pochádzajú z Polynézie a hlásia sa tak k priekopníkom zdobenia kože farbou. U nás sa za posledné roky vypracovala klasická filozofia, že tetovanie by malo na verejnosti zakrývať bežné oblečenie. Maori si však tetovali tvár. A robia to do dnes. V televízii sme raz videli lekára s kompletne potetovanou tvárou. Proste ako kedysi. Aj vtedy bol najviac zdobený náčelník.

Privítal nás hádajte aký vrátnik. Samozrejme komplet potetovaný. Ako prvé nám odobral fotoaparáty a bolo bo zábave. Nuž, svoje vzory si chránia a draho predávajú. Na relatívne malej ploche mali pripravenú úžasnú expozíciu. Dobové maľby pomerne drastických polynézskych metód. Na jednom obraze bol chlap priviazaný na posteli, ktorého ešte držali štyria dobre stavaný „mackovia“. No a jeden ho tetoval na tvár. Drevenou paličkou, na ktorú čímsi klepkal. Zabrúsené drevo namočené vo farbe sa vrývalo pod kožu. Jeho bolesť sme cítili už len pri tej predstave. A stačilo sa prizrieť tým nástrojom zblízka. Kdeže pištoľ s desiatkami ihiel a kadenciou tisícok vpichov za pár sekúnd.

< STRANA 22