Zmena účesov

Fungovanie krajiny uprostred oceánu nemožno len tak ľahko opísať. Navyše tisíce detailov si uvedomíte až neskôr. Príjemným prekvapením bola prakticky nulová byrokracia. Kupovanie auta bola iba špička ľadovca. Rovnako bezproblémovo fungovalo vybavovanie pracovného povolenia, daňovej karty a zriaďovanie bankového konta. Navyše tam sa nik nepozastavuje nad tým ako kto vyzerá. Po uliciach chodia ľudia bez topánok a bez ponožiek, alebo aj iba v ponožkách. A účes je to posledné, čo by niekomu vadilo. A tak sme jedného pekného dňa vzali do rúk Dušanovu mašinku na strihanie. Jeho porast na hlave je trochu redší a tak si niekdajšie metalové háro brúsi pravidelne do stratena. Ktosi prišiel s nápadom, a tuším som to bol ja, že by nebolo od veci skúsiť čosi nové. „Nikto nás tu nepozná tak sa trochu vybláznime,“ zahlásil som a otvoril salón kreatívnych účesov. Všetci mali razom na hlave originálne šialenosti. Jurki anglický kríž, Káreček koľajnice, Dušan vrtuľku a Furo šachovnicu. Mne spravili na oplátku niečo v štýle cyklistickej prilby. Doma by sme zaručene vzbudili verejné pohoršenie.

Jasnovidec Kuko

Pred odletom na Nový Zéland som bol na Slovensku sotva päť dní. V nedeľu návrat z Londýna a v piatok odlet na opačnú stranu sveta. Úplnou náhodou ma doma našiel Kuko, spevák z kapely Horkýže Slíže. „Zajtra máme krst, mám pre teba lístok,“ vravel. To že som bol skoro rok v Anglicku ani nevedel. V bratislavskom Metrom klube sa tlačili stovky pozvaných a ja som od manažérky Katky a inak aj Kukovej manželky drankal aspoň kazetu. Platňa Kýže Sliz totiž ešte oficiálne na pultoch nebola. „Budeme vás popularizovať na Novom Zélande. Založíme fanklub a prídete na turné,“ robil som si žarty. Vtedy totiž ešte na svoje najlepšie chvíle len čakali. Kazetu nakoniec kdesi zohnala a ja som ju nezabudol nabaliť do batohu. Púšťali sme si ju vždy ráno, najmä teda jednu špeciálnu pesničku, ktorá bola akoby o nás. Do skladby Brďokoky akoby Kuko napísal náš príbeh. Že prečo? Sledujte zopár citátov z textu. „Zastavil ma policajt hneď pokuta tri stovky...“ Asi týždeň po tom ako sme kúpili auto dostal Káreček pokutu. „Teraz točím reklamu na súťaž o Ford Sierra,“ kúpili sme ten voz naozaj náhodou?

„Jáj sedlák, sedlák. Nasadil stromy kvety...“ Nuž náš farmár mal tisíce stromčekov.

„A preto, preto, my chlapci z Bratislavy...“ sme síce z Nitry. Teda Káreček je Záhorák, ale na aute sme mali novozélandskú značku BA P 380.

„Pošli dvadsať trubiek od hazlového papiera...“ mali sme ich na ubytovni asi dvesto po predchádzajúcej výprave. K tomu gitarové sólo v rytme Čerešničky, čerešničky, čerešne... ktorých bolo tiež všade viac ako dosť.

Siete

Opisovať samotnú prácu na farme by bolo zdĺhavé a nudné. Kto nezažil nepochopí a kto prežil radšej nespomína. Prvé dva mesiace sme boli dosť znechutení. Namiesto sľubovaných ziskov sme sa pohybovali v mizivom podpriemere. Denne osem a pol hodiny v sade na pomocných prácach s hodinovým platom na úrovni miestneho minima. Zaplatili sme za ubytovanie, jedlo a benzín. Do vrecka zvaného prosperita putovalo až zúfalo málo. Niekedy takmer nič. Vidinu lepších časov sme mali jedine začiatkom zberu. Pred tým nás však čakalo pekelne náročné naťahovanie sietí ponad celý sad. Jedno nepekné ráno sme nastúpili pred našu plechovú búdu a farmárov syn zvaný Pino nám oznámil úlohou nasledujúcich dní. To bol moment, na ktorý všetci čakali. On spoločne s otcom vo veľkom nadšení. Ibaže nás už stihli domáci informovať o náročnosti celého projektu a do spevu nikomu nebolo. K elitnej európskej úderke sa pridali dve miestne študentky. Dostali indiánske mená Červená a Biela. Podľa farby kože a vlasov. Šéf akcie bol starý Hinton, hyperaktívne mu však asistoval synátor Pino. Okrem nich zastupovali farmu aj stály zamestnanci Scott, Klobúk a pridal sa aj večne sa poflakujúci papuánsky Novozélanďan Mila. Bol síce úplne čierny, no priezviskom sa volal White. Počas prvej prestávky nám núkal super kšeft. Okamžite bolo jasné, kde začína a končí jeho nadšenie pre pracovné nasadenie. Balíček zaručene kvalitnej trávy sme zdvorilo odmietli. Partiu uzavrel najnovší obyvateľ farmy Austrálčan Chriss. A ako sa také niekedy až stometrové siete ťahajú ponad čerešňový sad? Opisovať to celé zrejme nemá význam. Ale skúsim aspoň stručne. V strede vybraného bloku stromov sa postavil traktor a ten mal na vlečke za sebou obrovskú sieť. Viac ako sto metrov dlhú a 50 metrov širokú. Tá sa za pomoci hydraulického rebríka zdvíhala ponad drôtenú konštrukciu a naťahovala sa do bokov. Našou úlohou ju bolo priťahovať, upevňovať a zakopávať. Najskôr len tak provizórne, aby získala žiadaný tvar. Vo svižnom tempe sme pobehovali okolo traktora a štýlom silových trojbojárov hľadali vlastné fyzické dno. Následne hádzali na kraj sita asi 15 kilové kamene a neskôr všetko zakopávali. Celá procedúra sa robí iba kvôli vtákom. Jednu sieť sa naťahovali asi dve hodiny. Koľko ich bolo spolu? To radšej nik nepočítal. Dreli sme na nich dva týždne...

Krimi

Prvé týždne to vyzeralo, že bude na farme nuda. Príchodom klokana Chrissa a Papuánca Milu sa všetko zmenilo. Obaja sa akoby celý život hľadali. Jedno ráno však mal Chriss veľmi divnú náladu. Okolo obeda vybuchol a obrovským kladivom takmer ovalil Pina. V duchu to mnohých potešilo, ibaže jeho útok sa dal klasifikovať ako pokus o vraždu. Ak by ho trafil ako pôvodne chcel, bol by s ním amen. Chriss po incidente okamžite zdrhol. Vtedy kohosi napadlo, že videl jeho auto ráno pomerne zdemolované. Prišiel s rozmlátením čelným sklom, bez spätného zrkadla na ľavej strane a na pravej strane s prevalením nárazníkom. „Tvrdil, že mu v noci padol na auto veľký konár,“ vysvetľoval Scott. Keď však prišli na farmu policajti, bolo jasné, že je zle. To už bol Chriss spolu s černochom Milom fuč. V noci vraj napadli nejakého chlapa. Z ťažkými poraneniami ho previezli do Dunedinu a na jednotke intenzívnej starostlivosti bojoval o život. Večer ich vyhlasovali aj v rozhlase. Podľa oficiálnej správy sa všetko zomlelo pri ich návrate z baru. Pri súhre osudu sme mohli byť s nimi. Večer nás tiež volali do miestneho Bony and Clyde pubu na nejakú kapelu. Po pár dňoch ich dostali a namiesto cestovania po krajiny skončili v novozélandskej base.

< STRANA 3