List tretí: 25. júl 2008 

Idem s cestovkou

    Slnko tu v Pekingu opäť zapadlo, a to aj napriek faktu, že ho prakticky vôbec nie je vidieť. Ale aj na to si človek po pár dňoch nakoniec zvykne. Dnes som si dal na program dňa skutočnú lahôdku. Vynechať návštevu Veľkého čínskeho múru by bolo obrovským hriechom. Nevidieť ho síce z vesmíru, ale tam sa momentálne ani nechystám. Dúfal som však, že bude počasie aspoň čiastočne milostivé a kvôli smogu a hmle uvidím viac ako len pár metrov pred seba.

    Na takýto výlet máte v Pekingu pochopiteľne hneď niekoľko možností. Problematický je už samotný výber miesta, kam sa chcete pozrieť. Čínsky múr je predsa len poriadny kolos a aj v okolí hlavného mesta je niekoľko oblastí, kam ho chodia turisti obdivovať. Úplne opravené, ale rozpadnuté. Slávne, ale aj trochu nudnejšie, ale prázdnejšie. Môžete sa tam vybrať po svojej osi, teda autobusmi, metrom, alebo taxíkom. Veľa prestupovaní a hľadanie toho správneho miesta ma však nelákalo. A ako sólista som nechcel platiť celý taxík sám, rozpočet predsa treba šetriť aj na iné. Skvelá voľba sa ukázala takmer sama. „Mám kontakt na malú cestovku, ktorý organizuje výlety na Veľký čínsky múr,“ ponúkla pomoc domáca v mojom mini hotelíku na okraji starého hutongu. Priniesla leták, kde bolo viacero ciest. Ja som si vybral návštevu časti Badaling a výlet, v ktorom bola zahrnutá aj prehliadka hrobiek dynastie Ming. Chceli za to všetko asi 35 dolárov, vrátane vyzdvihnutia na hotely, obeda a takmer všetkých vstupov. Nakoniec som doplácal len pár drobných za pozemnú lanovku, ktorou sme sa všetci pohodlne vyviezli až k múru. On je totiž aj dole, ale ja som si cielene vybral takú časť, ktorá čo najviac na kopci.

Partia

    Chalanisko prišiel pomerne na čas, predsa len Ázia sa nezaprie. Trochu ma šokovalo, že bol sám a bez auta, no malý mikrobus by sa do našej štvrte zrejme nevošiel a preto sme šli pekne po svojich. Šofér náš čakal kúsok od nákupnej ulice Wangfujing a klímu mal podľa tradície pustenú na kvalitných 17 stupňov. „Ešte vezmeme ďalších, ale je vás málo, takže to nebude dlho trvať,“ informoval ma sprievodca a ja som si v prázdnom mikrobuse rezervoval strategicky výhodné miesto. Pri dverách a s otváracím oknom na dosah. Keby sa dalo čosi zaujímavé vonku fotografovať. Nebudem predsa robiť zábery cez to špinavé okno.

    Zastali sme pri troch hoteloch a nabrali ešte päť mne podobných. Dve Američanky ani neviem odkiaľ, dvoch Britov z Newcastlu, ktorí vyzerali členovia tvrdého jadra slávneho United, čo si chodia na štadión St. James´Park nielen zakričať, ale asi aj udrieť. Vyzerali ako po dobrej čínskej žúrke a tak hneď ako nasadli, tak aj zaspali. Posledným do partie bol Kanaďan z Vancouveru, ktorého pred hotelom odprevádzala fešná domáca slečna.        

Hrobky Mingov

    Výjazd z mesta nebol nijako tragický, čo ma príjemne prekvapilo. Prešli sme okolo niekoľkých budúcich olympijských športovísk a náš šofér tak ako všetci naokolo, poctivo rešpektoval olympijský expresný pruh. Po ňom sa totiž môžu premávať iba špeciálne označené vozidlá, ktoré patria na zoznam organizačného výboru. Tri pruhy boli pomerne plné, aj keď premávka sa plynulo hýbala. No nenašiel sa ani jeden nezodpovedný šofér, ktorý by si riskol jazdu v privilegovanom pruhu. Zrejme za to hrozí nielen mastná pokuta, ale keďže sme v Číne, možno aj väzenie.

    Prvá zastávka na našom výlete, ktorý sa mal niesť hlavne v duchu Veľkého múru bola pri jednej z hrobiek dynastie Ming. Oni ich totiž v jednom údolí majú viac ako dosť, ale vyzerajú čuduj sa svete pomerne rovnako. Preto stačí prezrieť jednu a nestrácať čas s porovnávaním, ktorá z nich je najkrajšia. Tá ich architektúra má navyše mnoho podobných znakov a po pár prehliadkach má človek pocit, že to už predsa kdesi videl. Ale hrobky boli fajn spestrenie, komicky v nich pôsobili iba všadeprítomní čínski policajti, ktorí stáli pred vchodom do hlavnej miestnosti ako žobrajúci mnísi. Ale aspoň je všade poriadok. Celá skupina sa však vrátane mňa tešila na hlavný bod programu. No múr bol ďalej, ako sme si všetci mysleli. 

Obed?

    V pláne bol totiž ešte obed, kam sme sa na zdesenie celej posádky vybrali tesne po desiatej. V mylnej predstave sme totiž dúfali, že buď pôjde o niekoľko chodové čínske stolovanie s ochutnávkou špecialít, alebo sa najeme skôr len preto, že to ktosi takto nešikovne naplánoval. Omyl. Ani jedna teória sa nenaplnila. Po krátkom vození sa akýmsi mestečkom sme zaparkovali pri nefalšovanej čínskej fabrike, z ktorej sa nakoniec vykľula dielna na spracovanie čínskeho národného kameňa. Jadeit je taký nápadne zelenkavý šuter, z ktorého šikovní Číňankovia dokážu vyrezať naozaj neuveriteľné veci.

    Na úvod sme dostali povzbudivú správu, že po prehliadke diele a predajne pôjdeme na obed. Tak som to opäť raz, a nebol som sám, mylne odhadol na pol hodinku. Skutočnosť totiž bola poriadne krutá. Na recepcii si nás prevzala drobná tetuška a náš sprievodca a zaručene aj člen tajnej polície sa okamžite kdesi stratil. Už v mikrobuse mal také budovateľské reči zaváňajúce propagandou, čo si však Briti, Američanky a ani Kanaďan nemali šancu všimnúť. No ja som vďaka našej histórii do roku 1989 okamžite vedel koľká bije. A aj preto som sa radšej nepúšťal do žiadnej politickej debaty, lebo to nikdy nikam nevedie. Navyše ten ich komunizmus je dnes úplne iný ako sme ho poznali u nás. Ale je jasné, že do styku s turistami zo západu sa môže dostať jedine preverený jedinec.

< STRANA 5